Riešil som trochu jednu dilemu, kde máme dve rovnocenné situácie, a neviem presne, že komu vyhovieť. Je to v podstate, keď si tak vezmeme, istý druh fenoménu, že človek možno dlho nič nemá. Nik o neho, takpovediac, pejoratívne povedané, nezakopne, aj keď to nevidím v nejakých príliš tmavých, čiernych farbách, nik sa o neho nezaujíma.
Stáva sa neraz, že človek niekedy bude v rozpakoch, a tam, kde bude citiť istotu v presvedčeniach, stane sa v podstate presný opak. Nadobudne čoraz väčšmi zneistenie, možno sa k tomu pridruží akýsi vnútorný strach a napätie, ktoré možno nevie nejako identifikovať, a najradšej by bol, keby niečo také neriešil nikdy.
Práve preto byť maximalistom, byť minimalistom sa neoplatí, ale lepšie je voliť cestu niečo medzi tým.
Svet nám neponúka nijaké alternatívy, svet chce len vidieť, či na jeho ponuku zareaguješ, alebo nezareaguješ, pričom alternatívu, dá sa povedať, tú stratégiu a taktitu už má akosi vopred pripravenú. Nie my máme teda absolútnu istotu v danom konkrétnom presvedčení, ale čo je paradoxné, vždy tá druhá stránka.
To, čo som naznačil v mojom predchádzajúcom odstavci nechcem povedať, že to niečo okolo nás, čo vnímame, je niečo ako ilúzia, teda niečo, čo je opak akejsi reality. Pretože viacerí nás o akýchsi istotách dôrazne presviedčajú, ale dobre vieme, že pokiaľ niekto hovorí o akejsi istote v ťažkých časoch, z môjho presvedčenia môžem zaujať jednoznačné stanovisko že s najväčším predpokladom sa stane opak a vôbec nie som pesimisticky naladený, skôr opak, snažím sa veci spájať, snažím sa nejakému nedorozumeniu dať zmysel a zodpovedať, že teda prečo niečo takéto mohlo vzniknúť, ako tomu predísť, možno zabrániť, a ako sa dá v niečom dohodou urovnať spor.
Stáva sa neraz, že z človeka niekedy si robia dobrý deň. Znižujú v niečom možno úctu a dôstojnosť, teda pojmy, ktoré má požívať každý človek. Takýto človek ťažko v niektorých ťažkých, kritických situáciách dokáže zabojovať, ťažko nadobudne tú istotu, nehovorím teda v absolútnej forme, kedy neustále sa musí rozhodovať napríklad medzi spomenutými dvoma, rovnocennými alternatívami.
Väčšinou človek zdvihne telefón dá sa povedať vtedy, kedy niečo napríklad potrebuje. Teda pocit nedostatku a naplnenia danej potreby vyvolá v človeku nejaký záujem o človeka. V podstate normálna vec. Ja to beriem napríklad tak, že keď niekto v niečom je teda schopný, možno má nejaké výnimočné talenty, dary, je schopný organizátor, a možno akosi už tradične sa dá na neho v mnohých veciach a ohľadoch spoľahnúť, je to dobré. Pokiaľ si človek vybuduje u niekoho akúsi pole pozition, že ako spomínam, môže sa na neho spoľahnúť, vie si proste daným konkrétnym človekom byť istý, že ho v danej záležitosti nesklame, že mu pomôže.
Ako vidíme, máme tu teda aj pri plnení povinnostiach dve zásady. Prvá je pocit možnosti, a druhá je schopnosť. Líšia sa tým, že jedna závisí od danej situácie a rozličných okolnostiach, ktoré vedú k naplneniu alebo nenaplneniu danej úlohy, predpokladu, čo sa od niekoho vyžaduje, a druhé menované, čo teda spomínam je schopnosť.
Nechcem teraz zasahovať do nejakých filozofických myšlienok a podobne, ale pre mňa osobne, ako to ja vnímam tak teda schopnosť ako taká je možnosť vykonať niečo, v čom mám dané predpoklady, fyzické, psychické, možno odborné, vedomostné, teda niečo, čo závisí možno od akéhosi intelektuálneho predpokladu.
Záverom môjho článku by som povedal toľko, že jestvuje spústu životných stimulov, ktoré navonok nás privádzajú do rozpakov a možno spôsobujú neistotu, na druhej strane sú skvelými formátormi a práve tými stimulantmi, ktoré z človeka dokážu vytvoriť samostatne mysliacu osobnosť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár