Nie raz sa stalo, že človek napríklad v nejakom kolektíve, či už v školskom, tradičom mojom opisovanom, ku ktorom pravda mám veľmi kladný vzťah, alebo pracovnom, sčasu na čas zápasí s istými osobnými démonmi. Je to akýsi novodobý pojem, a preto sa to pokúsim objasniť a vysvetliť v tomto mojom príspevku.
Vieme dobre, že človek nemusí nutne na niečom, alebo niekom byť závislí, akýsi prehnane upätí, kedy možno cíti, že zas sa nachádza v područí niekoho, kto má záujem si ho podmaniť. Chce možno deštruktívne pôsobiť priamo na jeho osobu, ale robí to veľmi sofistikovane, presne tak, aby ten človek v podstate nadobudol dojem, že teda v niektorých momentoch predsa len je dôležitý, a dôležitejší, ako si myslí.
To vytvára teda nejaké presvedčenie. Presvedčenie ako také je veľmi potrebné, aby sme nejaké mali, pretože vytvára pocit vnútornej slobody. Môžeme voľnejšie rozmýšľať, možno nás netlačí v niečom akási časová tieseň, nemáme v niečom až také veľké obmedzenia, ktoré by sme nevedeli zminimalizovať na nejaké to optimum, aby sme neboli príliš na niečo upätí, závislí a podobne.
Absolútna istota v presvedčeniach veľmi úzko súvisi jednak s osobnou slobodou, ktorej tematicky som venoval spústu článkoch na jednak mojich blogoch, a snažil som sa zapájať aj do niektorých ankiet a diskusných fór, a považujem to za dôležité. Človek nevenuje v niečom pozornosť, je mu to ľahostajné, ale keď naozaj príde na koreň veci, vieme dobre, že mnoho vecí nás zastihne zväčša nepripravených. A vonkoncom nehovorím o záležitostiach príjemných, ale opačne o nepríjemných.
Kto chce riešiť nepríjemnosti, každý sa im zďaleka vyhýba, a snaží sa myslieť predovšetkým pozitívne, optimisticky, aj vtedy, kedy vie, že sa mýli. Alebo lepšie povedané, kedy si je aj vnútorne celkom presvedčený, že v týchto okamihoch sa klame, a neverí.
Prirovnal by som to, ako inak v pedagogickom ponímaní, kedy napríklad študent, aktuálne je dnes deň odovzdávania vysvedčenia, je presvedčený, že zlú známku na vysvedčení nedostane, pretože tak sa to nedialo ani po iné minulé roky. Možno niečo fatálne pokazil, ale neverí, že všetko sa neobráti v jeho neprospech. Každý počíta podvedome s úspechom, pretože neúspech v človeka môže vyvolať deštrukčné myslenie, z ktorého područia sa je dosť ťažké vymotať.
Práve preto je veľmi zložité, ak niekto má absolútnu istotu v presvedčeniach, pretože taký človek, pokiaľ sa raz vyslovene nedokáže spod niečoho vymotať, bude to mať dosť náročné.
Zahliadol som akurát od jedného môjho známeho, ktorý je rehoľníkom, jednu peknú myšlienku.
Jediný spôsob, ako urobiť možné možným, je skúsiť nemožné.
To môže napríklad znamenať, že človek napriek svojmu strachu, napriek svojim početným obavám, ktoré nie je jednoduché a ani nikdy nebolo sa ich účinne zbaviť, je možné im čeliť, je možné predsa len od niečoho sa odosobniť, a ako spomínam, skúsiť aj nemožné, a nemožné pretaviť do toho možného. O tomto mi predsa hovoria aj stránky Písma svätého, kedy Pán Ježiš nie raz v evanjeliách podotýka ako opora vo svojich spásonosných výrokoch, že Bohu predsa nič nie je nemožné.
Záverom mojej poobednej reflexie by som chcel povedať to, že keď niečo vieme naozaj odovzdať do božích rúk, presne to, čo my vykonať nevieme, nemusí to nutne znamenať, že sme vec vybavili, ale človek sa aspoň od niečoho mentálne odpúta. Mne to pomohlo veľakrát. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár