Ak by som sa úvodom mohol v tomto predsa len zmieniť trochu vecnejšie, a osobnejšie, poviem na rovinu úplne bez viny, bez akýchkoľvek mojich osobných ospravedlní, s chladom angličana (ľudovo povedané) že dnes som v jednej veci totálne prehral. Možno by som to za normálnych okolností akosi nemal odvahu napísať, ale dnes musím povedať, že uprostred toho neúspechu, ktorý je tiež potrebný, ako som sa o tomto niekoľkokrát zmienil, človek nesmie strácať nádej. Nádej, že predsa len bude lepšie. Aj keď to človeka môže stáť to, že naozaj sa niektoré jeho sny naozaj nemusia naplniť, čo celkovo môže za istých okolností človeka dosť rozladiť, znechutiť, priviesť do rozpakov, a podobne.
Proste vedel som, že ten súper je naozaj nad moje sily, a dnes som prehral, čo si musím priznať. Viackrát sa nám totiž to stáva, že človek, kedy v niečom prehrá, zloží sa, snaží sa v niečom strašne ospravedlňovať.
Stáva sa to napríklad bežne v športe. Pokiaľ outsider hrá s favoritom turnaja, výsledok je pomerne jasný, až na niektoré športové prekvapenia, pretože outsider môže len prekvapiť, ale nikdy nemá čo stratiť. Naopak favorit súťaže hrá pod akýmsi tlakom a stresom, že čím ľahší, prirodzene, menej komplikovaný súper, ktorý sa dá pomerne jednoducho zdolať minimálne strategicky a herne celkovo, aby proste neostal v niečom zahanbený. Šport je viacmenej nevyspytateľný, a taktiež sa to bežne deje aj v našej spoločnosti, kde žijeme, deje sa to v každom okamihu.
Nesnaž sa vyzerať perfektne, pretože raz ten perfekcionalizmus a dokonalosť, ktorú si chceš okolo seba takto pomyslene vytvoriť, akosi zidealizovať, sa ti raz môže vypomstiť. Minimálne v tom, že kedy máš v niečom prehnané nároky a očakávania, z toho plynie frustrácia z nesplnených, alebo presnejšie povedané nesplniteľných úloh, ktoré som si jednak stanovil, a ktoré sa teda buď podarili splniť, alebo sa splniť, práve naopak splniť nepodarili.
Nemal som nejaké vízie, mal som nejaké, nazvem to prirodzené ambície, ktoré sa mi taktiež nepodarilo naplniť podľa mojich predstáv, avšak môžem si zasa klásť otázku, ktorú som si kládol v niektorých mojich blogoch, či je potrebné vo všetkom byť stopercentný, neomylný, nepochybný, nikdy nikoho nesklamať, každému v niečom vyjsť v ústrety, aby všetko proste klapalo, aby som bol presný, lebo presnosť je výsada kráľov. Alebo by som mohol ešte napríklad opomenúť fakt že človek musí sa správať tak, aby napríklad naplnil očakávanie toho druhého človeka.
Toho druhého človeka, a ten druhý človek mu na ňom proste vôbec nezáleží. Kedysi som sa zamyslel nad takou akousi alternatívou v rozmýšľaní, že prečo stále chceme niekomu plniť sny, na ktorom nám napríklad ani nezáleží, koho možno ani nemáme radi, len možno chceme na niekoho spraviť akýsi dojem pretože nás spútava strach, že nás niekto konkrétny proste prestane uznávať, možno už nebudeme v stredobode, a centre pozornosti, ako to bolo do onoho času.
Ako teda dobre vieme, sklamanie je negatívny výsledok očakávania, ktorý teda hovorí jasnou rečou. Sme v niečom v očakávaní, napätí, niečo tušíme, o niečom človek proste má nejaké sny, ktoré by si prial, aby sa jedného dňa uskutočnili určite. Nie raz sa v nejakej konverzácii stretneme s akýmsi názorom, že človek, ktorému sa v niečom nedarí, mohol by som o tomto rozprávať pomerne dlho, keď povie, čo konkrétne má aké splniteľné, alebo nesplniteľné požiadavky a podobne, priateľsky sa do dá zakľúčiť približne do takej slovnej podoby, a síce... "raz sa ti to splní určite, raz sa ti to podarí, tomu ver...."
Neboj sa, len ver... Mk 5, 36 . Ježiš učeníkov napomína, aby strach neprijali a vyhodili ho zo svojho života. To som prevzal z jedného článku, ktorý som si tak letmo prečítal, kedy som hľadal biblické súradnice k tomuto výroku od Pána Ježiša.
Na jednej strane môže tento výrok, ..."neboj sa len ver..." znieť viac menej kontraproduktívne.
Veriť sa totižto nedá len tak slepo. Človek prirodzene je tvor zvedavý, a preto nechce len tak veriť, ale chce mať predsa aj dôkazy svojej viery, ktorá čiastočne môže prameniť z akejsi nedočkavosti.
Záverom k môjmu článku poviem ešte toľko, že na to, aby človek sa pozrel pravde do očí, musí sa niečom čo nechce, podriadiť, lebo iná cesta niet.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár