Z vedľajšej izby ide tá zaujímavá poučná relácia, ktorá kedysi išla ešte v piatok večer, a už aj skončila, lebo medzitým som sa najedol, a nevedel som naraz napísať tento článok. 

Aj tu sa mi potvrdilo, že síce je potrebné prekračovať hranice svojich možností, ale nedá sa všetko naraz, niečo je potrebné si aj rozdeliť. Rozmýšľal som nad niektorými biblickými udalosťami, ktoré študujem približne od štvrtku večera, ktoré ma mimoriadne zaujali, a je vcelku zaujímavá, pretože to človeka podnieti učiť sa niektorým novým informáciám, ktoré síce nie sú potrebné v životu, nepotrebujem ich ovládať čo sa týka vedomostí, ale je to dobré proste vedieť. Píšem to preto, lebo ako pre koho. Niekto tomu neprikladá váhu, ja osobne áno. Niekto nemá schopnosť rozmýšľať inak, ako rozmýšľa tento svet, a práve preto má vo svete výsledky, aké má. Teda také, ktoré nás nevedia naplniť ale práve naopak, človek po nich vyprahne.

Práve tu vznikla myšlienka, kedy je síce možno potrebné prekračovať hranice svojich možností, ale ako dobre vieme, všetko treba brať s mierou.

Nemám na mysli reláciu dobre vedieť, ktorú považujem za neprekonateľnú, čo som kedy videl, a proste tie štvrtkové večery, ktoré som trávil pozeraním tejto relácie, majú pre mňa akési čaro.

No. Dnes teda sa chcem zas vyjadriť, možno aj naposledy, ešte presne neviem, či teda je potrebné prekračovať hranice svojich možností, čo to všetko môže znamenať, či je to počiatok úspechu, alebo počiatok neúspechu, či je to začiatok cesty, ktorú mám nasledovať, alebo nie. 

Vieme dobre, že niekedy únava naozaj človeka môže podnietiť jednak k znechuteniu podať lepší výkon. Človek prirodzene je tvor súťaživý. Nevieme sa uspokojiť s priemerom, a ak áno, len preto, aby sme nespadli možno ešte nižšie, ako sa človek obával. Práve preto človek častokrát hrá na istotu, že menej je niekedy viac.

Pojem menej je niekedy viac nemuselo vôbec znamenať, že človek sa môže uspokojiť aj s málom, v zmysle skromnosťou, pokorou, a podobne, čo môže značiť aj duchovné vlastnosti veriaceho človeka, ale preto, lebo na niečo proste nemá, a zmysel pre neho nedáva snažiť sa súperiť o niečom, o čom vopred napríklad tuší, že tento nerovný zápas jednoducho prehrá.

To za istých okolností proste človeka môže znechutiť a demotivovať, a začne uvažovať, že predsa nie je potrebné prekračovať nie že hranice svojich možností, ale nie je potrebné aby sa pokúsil možno o akýsi rovnocenný súboj. Dôvod v podstate je viacmenej jasný.

Človek potrebuje k životu isté stimuly, ktoré ho musia uspokojiť. Teda máme nejaké potreby, ktoré keď nie sú uspokojené, cítime v sebe akýsi deficit a nenaplnenie. Nemyslím ale vôbec na to, čo písal Maslow tvrdí, že nižšie položené potreby sú významnejšie a ich aspoň čiastočné uspokojenie je podmienkou pre vznik menej naliehavých a vývojovo vyšších potrieb. Nie môžu, ale ktoré ho musia uspokojiť. Nejaký proces dotiahnuť do konca, a je v podstate jedno, do akého.

Potrebuje proste k svojmu životu víťaziť, potrebuje hrať, a nechce prehrať. Prehra je predsa jednak v ostrom protiklade k výhre, čo môže znamenať znechutenie človeka napredovať do konečného víťazstva. Môžeme to vnímať jednak v materiálnom ponímaní, teda nejakom športovom zápolení, alebo v práci na nejakej pozícii, alebo v duchovnom zápolení, kedy si človek uvedomuje svoju schopnosť, alebo neschopnosť. A uvedomuje si dve veci.

A to chcem dodať teraz záverom tohoto článku, a síce. Buď s tým niečo proste začne robiť, možno dokazovať svojmu okoliu, že na niečo, do čoho sa podujal má, alebo proste ten pôvodný zámer sa snaží možno po nejakom neúspechu opustiť, a teda, celkom logicky venovať sa niečomu inému, k čomu pociťuje príťažlivosť. Častokrát človek proste pochopí, že všetko vedieť proste nemôže vedieť. Je to akási slovná hračka, ale je to fakt.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár