Nie jeden krát som sa pristihol pri tom, že mnoho vecí si možno príliš beriem osobne. Aj našim problémom niekedy naozaj sa môže javiť ako tendencia, že človek proste je tak zapálený pre nejakú vec, že naozaj sa už nedokáže v spleti daných okolností riadne jednak sústrediť, a jednak, čo by som chcel povedať ako najdôležitejšie, nájsť tú prípustnú formu. Teda chceme niekedy viac, ako je prípustné, a dnes sa teda pozriem bližšie na to, či je to dobré, alebo zlé.
Vieme dobré, že keď človeku zachutí jedlo, obyčajne stráca prehľad o realite, a o tom, čo človeku škodí, a čo je na prospech. Aj vo všetkom dobrom.
Povedzme si proste na rovinu, že človek zažíva niečo dobré, a niečo zlé. Pri gratulácii čo želáme. Prajem ti všetko dobré. Prajem ti len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia, lásky, božieho požehnania, a všetko čo proste potrebuješ pre seba. Obyčajne tieto gratulačné meninovo narodeninové superlatívy sa naozaj veľmi dobre vyslovujú a dáte mi isto za pravdu, že sa veľmi dobre počujú, keď teda sú adresované priamo nám.
V človeku to dáva pocit akejsi dôležitosti, možno len na krátku chvíľu, veď predsa ten sviatočný deň koniec koncov patrí nám, a tiež možno si myslíme, že môžeme viac, ako je prípustné. Ako je to napríklad s oslavami silvestra. Ako deti sa pamätám, mohli sme ostať trochu dlhšie, do dákej polnoci a potom sme išli spať. Dnes to veľmi neuznávam, a nekladiem to na piedestál svojich hodnôt. Skôr či neskôr človek rokmi chápe, že je čas niečo zažiť ako nové, a potom to zanechať.
Je proste nejaká prípustná hranica, ktorú je veľmi dobré prekonať, preskočiť, lebo ten šedý priemer mi proste už nejako nereže, a je čas prepnúť na iný level, ale je čas aj ubrať, kedy vidím, že to rozbehnuté je už veľmi rozbehnuté, a nie vždy to môže znamenať úspešný koniec.
Práve v tomto zmysle mnohí nerozumieme tomu, že v živote proste jestvujú isté hranice, ktoré už nie je jednak dobré, a nie je jednak žiadúce posúvať akýmkoľvek spôsobom dopredu. Keď som pozeral skoky do výšky o žrď, naozaj som bol prekvapený, ako vysoko a vyššie ju ešte dokážu posunúť, a ako vysoko dokáže ten daný športovec proste vyskočiť, aby celým telom preskočil tú žrď bez toho, aby tam nastal nejaký kontakt, ktorý by znamenal možno aj prevrhnutie žrde, a tým pádom sa ten skok akosi nepodaril. Samozrejme hlavná vec, že sa nikomu nič nestane, a človek ostane pri dobrom zdraví.
Presne takto to akosi vnímam v živote, že človek vidí, toto je predo mnou, a pokúsim sa to zdolať. Tá pomyslená nastavená latka mi predstavuje akúsi pomyslenú, možno mystickú predstavu o niečom, čo potrebujem ešte zdolať, aby som sa mohol priblížiť konečne k danému cieľu. Je to istá prípustná hranica.
Verím tomu, že Pán Boh vložil do nás proste isté zákony, ktoré spôsobujú, že nik sa nemusí učiť akúsi techniku prípustnosti a neprípustnosti, ale že to máme v sebe hlboko zakódované. že nepotrebujem sa to nejako špeciálne učiť, ale vplyvom daných zákonov, ktoré teda v sebe prirodzene mám, viem, že dokážem pomerne ľahko rozpoznať, čo je pre mňa prípustné, a čo pre mňa prípustné už nie je.
Myslím si že podstatný znak tohoto všetkého, čo môže táto tematika obsahovať je napríklad miera strachu. Strach je zvláštny element. Nikto ho nevidel, nikto ho nepočul, a všetci vieme, že existuje.
Strach akokeby priamo určoval, čo je prípustné, a čo nie je prípustné. On akoby je takým ukazovateľom, kedy môžem ešte predsa len v niečom pokračovať, ale aj to, kedy by som mal ubrať, a akási výstražná kontrolka, či je všetko na tej mojej ceste na správnom mieste a v poriadku.
Píšem to aj kôli tomu, že mnohí v sebe samom dávno prekonali tú pomyslenú hranicu ale nemyslím to v dobrom vonkoncom. Nechcem tým priamo povedať, že to myslím v zlom, alebo negatívnom.
Pravda je však taká, že človek, ktorý sa usiluje to všetkých síl, všemožne o čosi, čo prekračuje jeho predovšetkým chápanie, jeho intelektuálny, duchovný, duševný, mentálny rozsah, nikdy nenadobudne pokoj a istotu, že je všetko na správnom mieste.
Práve preto máme vo svete mnoho zbohatlíkov, pánov a paničiek, ktorí sa radi v niečom ukazujú, ale toto všetko raz naozaj pominie. To všetko preto, lebo človeku akosi neprirodzene proste zachutilo niečo, zájsť do niečoho, čo už nie je prípustné. Ono je dobré, kedy sa človek o niečo snaží, ale dostať sa niekde, čo zachádza naozaj za tie pomyslené hranice každého druhu, ktoré si vieme predstaviť je niečo, dostať sa do stavu, z ktorého cesty už nazad neexistuje, a ak aj áno, jestvuje rizikový predpoklad, že to človeka natoľko zmení, že už nebude nič nikdy také, aké bolo predtým. Vytvára to proste holý fakt, s ktorým treba počítať, a s ktorým sa treba zmieriť.
Záverom teda chcem povedať toľko, že je porebné nájsť v sebe zdravú mieru, aby sme vedeli, že niečo, čo nám škodí, bude nám škodiť pravdepodobne aj v budúcnosti, pretože človek, ktorý v omyle robí tie isté pokusy, a teda v pokuse robí tie isté omyly, nikdy nepríde na správnu cestu. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár