Teraz večerom bol som sa klasicky prejsť, aj prírodu som pozrel, stretol som sa so známymi, trochu som sa porozprával, a padlo mi to veľmi veľa. Mal som niekoľko akýchsi otázok, niekoľko tém, na ktoré som sa dnes porozprával, a mnoho som si ujasnil, a môžem právom povedať, že v niektorých veciach cítim, že predsa len aj vo mne nastalo akési vnútorné uzdravenie z mnohých vecí, ktoré ma trápili, a nevedel som si samostatne dať rady.
Je dobré, pokiaľ človek pozná niektorých ľudí, ktorým môžeme dôverovať, vybudovali sme si proste akúsi blízkosť, zvykli sme si možno na okruh istých ľudí, a človek cíti oporu a pocit spoločenstva, teda opak toho, že nemá pocit, že je sám. To je veľmi podstatné práve preto, aby človek dobre fungoval, a aby sa cítil v mnohých oblastiach života plnohodnotne.
A práve naopak, kedy sa človek v niektorých momentoch takýchto situácii vzdal, bolo by to asi horšie. Pokúsim sa vysvetliť ako.
Je mnoho prípadov, kedy toho všetkého máme naozaj po krk, už ďalej možno nevládzeme. Možno naozaj si prechádzame nejakým náročným obdobím, nejakou púšťou, avšak tak, ako hovorí jedno veľmi pekné príslovie, duchovného zamerania, že vtedy, kedy prechádzaš púšťou, máš zdvihnúť oči na nebo a Bohu poďakovať. Znie to nelogicky, ale je to preto, lebo za tou púšťou sa nachádza zasľúbená zem.
Mnohí ľudia to vzdajú tesne pred cieľom v domnení, že tam predsa nič nie je.
To isté sa stalo v okruhu biblických postáv, kedy si mysleli, že smrťou Pána Ježiša sa všetko v podstate skončilo. V Lukášovom evanjeliu je zachytená udalosť týmito riadkami ...." A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo..."
A predsa na tretí deň Pán naozaj vstal z mŕtvych, a zvíťazil.
Ak by som aj neviem ako o tomto možno pochyboval, čo som nikdy nikdy nezapochyboval, to všetko mi dáva predsa istotu, že aké sú moje otázky, aký je veľký môj strach, ako spomínam v nadpise, kedy som sa možno toľko krát v niečom sklamal, chcel som odísť, nebavilo ma niečo, veľa vecí som sa chcel už vzdať, a bol som o tom presvedčený, napokon som sa nevzdal, pretože som aj tak podvedome v podstate tušil, že to moje vzdanie predsa len by bolo predčasné, a možno časom by to všetko ma mohlo mrzieť, mohol by som si to neskoršie analyzovať, čo by sa stalo, keby som niekde možno zotrval dlhšie. Stalo sa mi takáto situácia minimálne raz, a poučený z nej, všetko čo som konal, konal som nadoraz, minimálne v duchu presvedčený, že dáko bolo dáko bude, a tiež, ako opisuje sv. apoštol Pavol v liste Filipanom 4,13h
To isté ako taký štandart spomína predsa hneď úvodom stránky Písma Svätého, kedy sa môžeme dočítať, že... " nie je dobré človeku byť samotnému..." Gen 2, 18-24 dodávam, že kto chce byť sám... nikto.
Vidíme tu teda kontrast toho, že človek sa cíti v niečom sám, a predsa bojuje a nevzdáva sa. Snaží sa budovať vzťahy, pretože potrebuje mať pri sebe nejakú oporu.
Človek vyvíja aktivitu preto, lebo ako píšem v nadpise, čo ešte rozviniem, nechce byť sám, ale čo je najpodstatnejšie a najhlavnejšie, nechce sa vzdať. Každý v niečom tom čo bojuje, podvedome cíti úspech a nepripúšťa si neúspech.
Neúspech teda by sme mohli v podstate charakterizovať ako niečo, čo dáva priamy podnet na vzdanie sa. Vidím, že to nemá zmysel možno takto pokračovať, jednoducho sa vzdám. Možno je to aj v duchu hesla, že radšej z niekadiaľ odídem možno so cťou, hlavou hore, ako keby ma mali z niekadiaľ napríklad vyhodiť, vyslovene proti mojej vôli.
Jednak človeka obkľučuje strach, neistota, napätie, človek je podráždený, nevie čo ho čaká nasledujúci deň, neistota nikomu nepridá minimálne na duševnom zdraví, a preto máme dve možnosti, alebo niekoľko možností, buď niečo vyjde podľa nás, alebo niečo nevyjde, alebo ešte v tom horšom- lepšom prípade sa vzdáme bez toho, aby sme utrpeli nejakú ujmu, či už psychickú, alebo ujmu možno aj na dobrej povesti, dobrom mene, proste niečom, na čom nejde o tom, že nám záleží, ale to, čo obsahuje najvnútornejšiu podstatu našej osobnosti, ktorá chráni našu ľudskú dôstojnosť a v konečnom dôsledku aj identitu.
Záverom nedeľného článku by som chcel povzbudiť všetkých, ktorý nad niečím váhajú, aby sa nevzdávali, ale aby dôverovali aj v silu modlitby a vnútorného presvedčenia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár