1.Pokiaľ cítiš, že to nie je správne, nerob to.
Mnoho ľudí pozná, čo je to pokušenie. Nemusíme teda, a ani ja osobne myslieť hneď na to, čo sa tým myslí napríklad v duchovno biblickom ponímaní, kde to máme viacmenej jasne vysvetlené, ale to, kedy niečo proste chceme spraviť, ideme do toho, a máme možno až príliš veľa stimulantov, máme proste až príliš toho na výber.
A čo je najpodstatnejšie, ten výber proste nás môže dá sa povedať, extrémne zaskočiť, že nebudeme na to všetko pripravení. Zvlášť sa to deje v situácii, kedy napríklad nie raz sme zažili odmietanie rozličného typu, ako si to vieme len predstaviť.
Pokiaľ nemáme na výber, možno v tomto všetkom máme akési morálne alibi, že predsa nemal som na výber, čo som mal robiť, kto mi mal ukázať tú správnosť, ktorá bola odo mňa požadovaná. Potom možno vystanoví akási rečnícka otázka, že teda čo chcete odo mňa.... cítil som, že to nebolo správne, proste som do toho nešiel.
Tento svet, vnímanie a myslenie mi hovorí presný opak. Miesto zdravého uváženia byť predsa len opatrní v niektorých záležitostiach vidíme spôsob, ako človek musí urýchlene vykonať ten rozhodovací proces, teda urýchlene sa rozhodnúť buď pre možnosť vľavo, alebo vpravo, lebo stred neexistuje, alebo tá stredná cesta viac menej absentuje.
Mnohí sa snažia nahovoriť, že zlatá stredná cesta neexistuje alebo kompromis, teda ako vzájomná dohoda medzi niečím, čo je príliš zásadové, alebo príliš mierne je nezmysel, pretože obe princípy prezentujú spôsob myslenia, čo môže vzájomne pôsobiť kontraproduktívne.
Slúži to v podstate na to, aby človeka príliš nezaplavovali výčitky svedomia, keď niečo spravil zle, ale objektívne ak to máme chápať, nemôže naozaj za to. Možno vplyvom danej spoločnosti, práce, pracovného zadelenia, vzťahov a všetko, čo si môžeme vedieť dokázať predstaviť pod týmto pojmom.
Jedna veľmi múdra veta, na ktorú som asi robil tiež nejaký ten blog znela asi v tom zmysle, že keď nevyskúšať, nespýtaš sa, (to je podstatné, spýtať sa) odpoveď bude vždy nie. Odpoveď nie teda ako vieme, a považoval som to za veľmi potrebné spomenúť aj v tomto dieli o sebapoznaniu, ako postupného procestu, ktorý môže vyústiť do sebaspoznaniu, v čom môže byť malý, ale predsa len zásadný rozdiel, ktorý vplýva na kvalitu nášho života.
Teda spýtame sa, a odpovede sa dočkáme. Nemusíme byť pesimisti, ani optimisti, úplne postačí, ak budeme realisti, a budeme vedieť teda reálne zhodnotiť naše možnosti alebo nemožnosti. Práve na základe tohoto som proste dospel už po šiesty krát k akémusi logickému záveru, že vždy ten náš prvý pomyslený krok, na ktorý už proste nebudeme musieť príliš dlho odkladať a otáľať, pokiaľ sa odhodláme, je možné, že svoj zámer docielime tak, že to bude prospešné jednak pre nás, a jednak aj pre tú druhú stránku, než máme hocičo na mysli.
Svet je plno odvážnych ľudí, ktorí to s odvahou sem tam prestrelia, a plno nerozhodných. Plno odvážnych v tom zmysle, ktorí sú príliš sebavedomí, príliš drzí, príliš pohodlní, a možno rozhodne neoplývajú, ak to mám tak nazvať, nejakými pozitívnymi vlastnosťami, z ktorých by som si mohol vziať príklad, možno nie sú ani príliš žiadaní, ale čo už, taký je život, a častokrát takíto jedinci si myslia, že bez nich sa svet točiť prestane.
Je tragické, pokiaľ si človek mylne namýšľa, že pokiaľ nie som v niečom stredobodom pozornosti a podobne, nič bezo mňa nemôžete vykonať. A práve toto nezdravé sebavedomie v podstate akosi morálne pochovalo mnoho ľudí, ktorí sa naozaj z úprimného srdca snažia o akýsi pokus procesu nápravy v niečom, keď vidia, že daný systém v niečom fatálne zlyhal. Netvrdím, že niekto úplne presne dokáže rozpoznať príčiny zlyhania, čo opisujem ako podstatu toho, že pokiaľ cítim, že to nie je správne, tak to nespravím, nemusí presne rozpoznať príčiny, ale si je niečoho vedomý na základe rozumovej úvahy a racionálneho postoja podopreté vlastnými skúsenosťami.
Záverom môjho článku pridal by som ešte tieto myšlienky.
ento akýsi "spasiteľský syndróm" dokázal narobiť poriadnu neplechu v medziľudských vzťahoch, o čom svedčia možno rozpadnuté rodiny, teda niečo, čo sa citovo končí dosť tragicky jednak pre dospelých, pre rodinu ako celok, najmä pre deti, dospievajúce, ktoré to proste celé začínajú chápať, a tým, že to začínajú chápať, sa možno pre nich začína akási samostatná osobitna kapitola krížovej cesty, kedy budú musieť prevziať ten svoj kríž a vedieť vytrvať s ním kráčať po strastiplných prekážkach tohoto života. Nechcem byť sentimentálny, ale takto to naozaj je, pretože som realista.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár