Dobre vieme, že keď sme o niečo požiadaní, musíme v každom prípade prakticky vykonať, to čo pomerne často spomínam je fakt, že v každom okamihu v živote prakticky počas celého dňa konáme len jedno. Konáme v istom zmysle rozhodovací proces.
To znamená, že my sa pre niečo buď rozhodneme, alebo nerozhodneme, a čo je paradox, aj keď pre niečo sa nerozhodneme, už sme sa pre neho prakticky rozhodli. Píšem to z pozície približne takej, že keď poznáme odpoveď, tak aj zlá odpoveď je odpoveď hoci nie žiadúca.
Aj toto všetko prakticky môže v nás spustiť okrem iného, okrem rozhodovacieho procesu, ktorý rád spomínam a má celkom isto nezameniteľnú funkciu, aj funkciu spoznania seba samého, tak ako k tomu vedú tieto kroky k sebapoznaniu, ktorým sa nateraz venujem.
Všetko má svoj zmysel. Svoj zmysel má dobré rozhodnutie, ale svoj zmysel má aj zlé rozhodnutie. Keď vykonáme dobré rozhodnutie, určite nás to mohlo potencionálne stáť nemalé úsilie. Keď vykonáme nejaké dielo, ktoré je prakticky naša vizitka, buď nás za niečo pochvália, alebo sa možno zdržia chvály. Je možné, že aj za dobré pravdepodobne zožneme vlnu kritiky, pretože jednak podľa príslovia, všetkým nevyhovieš, a nie každý sa ti zavďačí, a za dobré predsa nie vždy musíš čakať dobré, to možno zažil na vlastnej koži azda nejeden z nás.
Keď vykonáme zlé rozhodnutie, za istých okolností to môže nárazovo bolieť, pretože sme schopní si uvedomiť nejaké dôsledky, ktoré vyplynú z toho konania, ktoré mohlo byť predsa lepšie. Na druhej strane, poviem zo svojej skúsenosti, cítim sa niekedy oveľa vyzretejší, a práveže po nejakom nepriaznivom období sa mi začne dariť. Je pravda, že veľakrát v spomienkach ako tak sa dokážem znovu a znovu vracať a vybavovať si isté príjemné či menej nepríjemné spomienky, ktoré sú potrebné na to, aby človek si potreboval utriediť si niektoré rozvírené myšlienky, ktoré ho možno v nejakom zmysle zaťažujú a spôsobujú začarovaný kruh, z ktorého nemusíš vedieť nájsť východiskovú cestu.
A hoci toto všetko môže v istom zmysle v nás zanechať nie celkom príjemné spomienky a rany, predsa toto všetko môže a má výchovný charakter. Výchovný predovšetkým v tom, že človek napriek každým príjemným, či nepríjemným udalostiam predsa len dokáže rásť a povstávať z toho pomysleného popola. Zaiste to nebolo a ani nie je to jednoduché, ale čo sa cení je zaručene to, že sa človek o to aspoň pokúsil.
To, že sa nesnažíme vyhovieť všetkým a všetkému, čo nás z nášho okolia obklopuje to dokazuje o našej jedinečnosti. Aj týmto spôsobom sa vlastne samo vychovávame a toto tiež sú kroky k sebapoznaniu v tom zmysle, že keď každému proste nevyhoviem, a on je zrelý emocionálne, nemusí to pochopiť v tom zmysle, že my mu nechceme napríklad dopriať, že mu nechceme vyhovieť, nechceme mu možno preukázať nejaké dobro, ale to, že aj my máme nárok napríklad sa v niečom pomýliť, ale aj opraviť, máme právo v nejakom čase mlčať, ale aj prehovoriť, a takto môžeme povedať, zhrnúť to, že všetko má svoj čas.
Veď predsa o tomto, ako som sa to zmienil v blogoch nižšie je to o tom, že biblia predsa sama o sebe hovorí, že všetko má svoj čas, kde prirovnáva dva pojmy, ktoré stoja oproti sebe ako protiklady. Že je čas narodiť sa a čas zomrieť. To je protiklad. na jednej strane sa rodíme, ako počiatok a všetko čo má počiatok má aj koniec a koniec je smrť. Je čas sadiť, a čas vytŕhať, opätovne, rastliny sa od priesady, alebo semena musia prirodzene zasadiť, a keď príde čas zberu.
záverom môjho článku v ktorom sa vyjadrujem na tematiku nesnaž sa vyhovieť každému je akýsi môj odkaz, že my nemáme povinnosť si niečo napríklad dokazovať, aby sme všetkým vyhoveli, pretože práve niekedy sa stane, že ľudia, na ktorých nám naozaj záleží, nemusí to nutne byť naša rodina, možno nejakí blízki kamaráti, alebo kolegovia, tým, že sa budeme vo všetkom, ale vo všetkom vyhovieť môže za istých okolnosti spôsobiť možno nejakú pomyslenú tú duchovnú spojitosť, ba priam zaviazanosť, zviazanosť s niečím, čo nás v neskoršom čase môže znemožňovať, a obmedzovať našu slobodu, kde sa nebude cítiť príjemne, komfortne, ale opačne, budeme čímsi neprirodzene ohraničení a to všetko len preto, lebo sme sa snažili vyhovieť všetkým.
Posledná myšlienka čo ma ešte napadlo je to.... snažil sa hľadať seba samého, hľadať dobro, ale v jednom momente stratil seba samého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár