V dnešnom mojom v poradí treťom článku s tematikou o istote v presvedčeniach, mi napadla paralela s mojím článkom, ktorý má názov či je dobré niečo nevedieť, a žiť v ilúzii, ktoré teda dávam do akéhosi kontrastu, alebo súzvuku s názorom, či teda, ako píšem v nadpise dnešného článku, máme absolútnu istotu v presvedčeniach. 

Čo si teda pod týmito dvoma pojmami dokážem predstaviť. No. Raz sa mi tiež stalo, že na vytvorenie jednej myšlienky som vyslovene potreboval tie predchádzajúce dve, pretože logicky na seba nadväzovali. O čo teda ide.

Človek absolútnu istotu vo svojich presvedčeniach, aj keď ešte to teoretické nepretaví do konkrétnej praxe, do nejakej ucelenej reality, pokiaľ to teda ešte nie je hotové, prirodzene nemá. To problém nie je, pretože je to istý prirodzený proces, ktorý trvá. Netrpezlivý človek napríklad pri sadení, sejbe nejakej poľnohospodárskej plodiny, keby nerozumel procesu dozrievaniu ako prvotnému procesu, ktorý sprevádza x iných procesov biologických v pôde a jej štruktúre, procesu zrelosti, ktorý je v podstate dobrý následok dozrievania. Teda nato, aby niečo bolo v danej biologickej zrelosti ako vo finálnom stave, logicky tomu predchádza proces dozrievania. 

To, že človek má istotu vo svojom presvedčení, neznamená to na druhej strane, že nutne pozná riešenie daného problému. Neznamená to, že teda už všetko vie. Môže, v neblahom vplyve aj naďalej teoreticky zotrvať v nejakom osobnom prežitom omyle, žiť v danej ilúzii, ktorá môže brániť vo výhľade spoznať pravdu v realite. Práve preto je veľmi ťažké niečo obsiahnuť v absolútnom zmysle, pretože, azda neskôr si dám otázku, či je potrebné mať absolútnu istotu v presvedčeniach, o čom by som sa chcel zmieniť v neskoršom čase v niektorom mojom blogu.

Proces dozrievania v hociktorom poňatí je mimoriadne potrebný, pretože výsledok procesu charakterizuje cestu k cieľu. Aká cesta je k niečomu, taký je výsledok. Samozrejme môže sa stať, že človek na svojej ceste napriek maximálnej snahe a vyvinutému úsiliu neprinesie svoje ovocie v podobne akéhosi dosiahnutého úspechu, za čo môžu napríklad niektoré vedľajšie nepriame procesy, ktoré teda narušili daný priebeh, a zmenili úplne alebo čiastočne výsledok.

Preto sa niečo môže čiastočne rekonštruovať, môže sa niečo čiastočne obmieňať, prirodzene do tej fázy, pokiaľ to ešte je vo vývoji, v nejakom prvotnom koncepte.

Je jasné, že keď človek sa do niečoho cudzieho a neznámeho pustí, vydá sa na akúsi cestu, potrebuje nejaké orientačné body, aby aspoň približne v istých fázach plnenia dokázal minimálne dedukovať, či to, čo robí, robí správne. Potrebuje proste istotu. Aj pochybnosti sú na niečo dobré, pokiaľ človek pri nich  Možno nie raz sa mi stalo v škole, keď som napríklad na matematike počítal nejaké príklady, že som sa v niečom pomýlil, a nevedel som ďalej riešiť nič. 

Nevedel som ani teda len rozpoznať, ako som prišiel aspoň v prvotnej fáze na postup riešenia, bez ohľadu na to, či to riešenie bolo správne, alebo nesprávne. Asi dvakrát sa mi napríklad pri ceste autom kdesi stalo, že proste som zapochyboval, ako som to rozprával v blogu či jestvuje cesta bez cieľa, či som dobre odbočil z hlavnej, kade vedie cesta tam, kde sa potrebujem dopraviť, a to všetko vo mne pôsobilo ako veľká neistota, ktorá pominula len uvidením cieľa, že je všetko v poriadku.

Je zlé, pokiaľ človek za každú cenu z racionálneho hľadiska chce nadobudnúť absolútnu istotu v presvedčeniach, ktoré možno až takými presvedčeniami nie sú. 

Nie raz človek v strachu dokáže prijať akúsi samozvanú sformulovanú vlastnú teóriu o niečom, čo dokáže upokojiť jeho pochnúrne predstavy, čo však celkom isto spočíva v nesprávnom pochopení danej situácie, kedy človek na základe možno nejakého emočného citového a neviem ešte akého rozpoloženia nedokáže v danej chvíli plne sa koncentrovať na niečo, čo vyžaduje stopercentné racionálne uvažovanie, a podsúva tam svoje sentimentálne predstavy, ktoré skôr ako rozumovou úvahou sa riadia podľa nejakého citového rozpoloženia. 

Záverom mojej úvahy poviem tak, že človek k poznaniu nejakej objektívnej pravdy nepotrebuje mať absolútnu istotu v presvedčení, pretože poznanie pravdy si nepotrebuje dokazovať nejakú istotu v danom presvedčení, pokiaľ to cítiš duchovne. To znovu potvrdzuje podľa mňa len to jedno jediné, že tento duchovný spôsob života vždy presahoval, a aj presahuje akékoľvek materialistické chápanie a vnímanie, a to bez ohľadu na to, ako tieto dva spomenuté prvky, elementy sú pre život prirodzené potrebné a nevyhnuté v našom živote.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár