Mladí veria len sebe samému

Prečítal som si jeden veľmi nepekný blog, ďakujem bratom blogerom, kresťanským, ktorí sa zastali Pána Boha a kresťanstva, v tej obludnej spletitosti výmyslov, ktoré som sa dočítal.

Rešpektujem samozrejme názor iných ľudí, a viem, že dnes veriť v Boha je veľmi ťažké. Nie preto, lebo pri krste sme slabo obsiahli milosti plynúce z neba, ale naopak.

Práve naopak. Veľmi usilovne sa mnoho ľudí usiluje zatlačiť do úzadia, nerešpektujúc vôbec nič, čo má spojitosť s duchovnom, s kresťanskými hodnotami, ktoré mnohí kresťania vyznávajú, a svoj kresťanský ideál sa snažia dokonale v živote napodobniť.

Musíme samozrejme veľmi trpko skonštatovať, že mnohí dú odvádzaní od priamej pozornosti. Sme samozrejme veľmi krehké nádoby, ktoré môžu často a opakovane upadnúť do možno toho istého hriechu.

Majme ale na zreteli, že ak sme kresťania, a chcem vyznávať svoju vieru, všetko ostatné musí ísť bokom a hlásať Pána Boha všade.

Nehanbil som sa ako som to spomínal bratom jehovistom zvestovať tú úžasnú vec, že som sa akurát teraz, teda vtedy, pár minút pred náhodným spoločným stretnutím na ulici zúčastnil svätej omši, v našom katolíckom kostole.

Už sa aj poznáme, a aj sa bavíme o neformálnych veciach.
je smutné, že pokryteckí ateisti veria a ako to spomínam pravda v nadpise, je jadro témy môjho blogu, veria teda len sebe samému.

Privedie vás to do opravdivej záhuby. Takéto reči, že si vystačia so sebou samým vedia rozhovory len tí mladí, respektíve len takí ľudia, ktorí sa ešte teda dostatočne nevedia sami o seba postarať, a žijú v dobrom spoločenstve, kde nie sú sami. Nič ich samozrejme netrápi, a veľmi radi osočujú kresťanstvo, ktoré im nič nespravilo.

Mladí veria len sebe samému. Veria len svojej nedokonalej, a veľmi poľutovania hodnej sile, ktorú zneužívajú navnivoč a nevyužívajú tam, kde by mali. Málokrát vidíme napríklad, aby mladé slečny napríklad teda manuálne doma pracovali, a pritom nefrflali.

Veríme len sebe samému. Je to veľmi nebezpečná a deštruktívna teória, ktorá sa teraz razí.

Dám teraz takú hypotetické otázku. Ideš na nejakom aute, áno, v nejakej neznámej krajine, alebo si proste len v nejakom meste, ale vzdialenému stovky kilometrov od tvojho rodiska, a dačo sa ti pokazí.

Nikde ani živej duše, nik, kto by ti mohol pomôcť. Najprv hráš frajera s tým, že veď dakto už len musí prísť, to neexistuje že sám tu budem trčať. Zrazu sa skoro zotmie, a človek dostane strach. Nechcem nejaké fantazijné situácie opisovať, ale môže sa stať hocičo.

Sám som zažil, čo je to na vlastnej koži dostať defekt na diaľnici v nemecku, kde si asi dvetisíc kilometrov od domu. Potom následná kolízia s autom, kde ako zázrakom sa nič nestane, a ani autu, a všetko ide normálne, len som mal zmiešané pocity.

Sú to sitácie, ktoré sa reálne stali, dve, behom pár minút. Je to situácia, kde už aj ateista sa začne modliť, len aby sa nič nestalo, a minimálne sebe vnútri začne okamžite vyratúvať, s čím musí prestať, ako sa musí zmeniť, že už bude dobrý, že už hlúposti nikdy nebude robiť ďalej....

A teraz poviem koreň veci. Začne Bohu ďakovať, v ktorého aj tak neverí, koľkokrát som počul, že. ..."Bože, neviem či si, ale nech mi pomôže v tejto situácii, alebo " teraz už len Boh môže pomôcť...." a podobne.

Fíha, to sú mi veci. Neveriaci vzýva Boha. To už ako je možné. Kde sú teda vaše ľudské sily, kde je vaša hrdá ateistická pýcha, ktorá vo vás tak hrdo lomcuje, ako vy nepotrebujete nikoho, a ako si vystačíš sám?

Mladí veria len sebe samému, nepripúšťajú si nič. Smejú sa, keď niekto povie... "veľa božieho požehnania, Pán Boh pomáhaj" a podobne´, berú to veľmi ironicky, a neštítia sa toho vysmievať.

Vtedy je pravdepodobne na smiech ten druhý, a nie kresťanstvo. Poznáme predsa x prípadov, kedy pri nejakom nešťastí sa začali modliť naozaj aj ateisti, aby všetko dobre dopadlo.

Dajme si potom ale otázku. Keď človek neverí v Boha, a materializmu podriaďuje celý život, ako je možné že v našom živote existuje strach?

Potom je to nelogické. Ak som sám sebe pánom, a niet nado mnou už skutočne nikoho, prečo potom každý z nás cíti strach? Prečo sa ľudia boja samoty, keď aj tak o nič nejde. Prečo sa boja xy vecí?

Mladí nariekajú, keď sa rozídu, bolí ich to. Chápem, prešiel som si aj ja tým, ale potom nevidia v ničom zmysel. Pustia sa do nejakej práce s vervou, že ich to prejde. Snažia sa makať. Avšak nie preto, lebo sú usilovní, ale aby zahnali strach.

Strach, ktorý ich spútava že sú sami. Skutočne veriaci človek nikdy nie je sám, lebo Je pri ňom Boh. Aj pri neveriacich stojí Boh a požehnáva ich, avšak oni to odmietajú, a z vlastnej pyšnosti všetko zhadzujú na druhých prípadne neúspechy, a úspechy sú samozrejme len ich zásluhou.

Pán Boh nás všetkých ochraňuj!

 Skutočný príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu