Hoci zanedlho mám 26 rokov, a výzor asi tak na 15, sa netajím, mnoho ľudí si myslí, že si môžu ku mne dovoľovať, čo sa mu len zachce. Žiaľ, nebolo by mi to v ničom zvláštne, keby sa jednalo len o akési pouličné slovné konflikty, ktoré v podstate ani nezažívam, ale sa jedná o konkrétnych ľudí. O to viac ma to mrzí. Nechcem vôbec ohovárať, skôr sa chcem za nich modliť, aby ich nestihol spravodlivý trest boží.
Vyslovil som odvážnu myšlienku. Spravodlivý trest boží. Áno, skutočne, niektorým ľuďom sa neuveriteľne darí, a ani za to vôbec z hĺbky srdca neďakujú Bohu. Ešte sa musím nejako efektívne vymaniť z područia dvoch osôb, a všetko bude v poriadku.
Poznáme isto výrok, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Raz som o ňom písal, ale pravda bola taká, že vtedy som mal len minimálne vedomosti a poznatky o svete, o tom, ako sa treba samostatne obrániť.
Včera som prišiel do kostola. Nešiel som hrať. Sadol som si mlčky na stoličku, a čakal som na začiatok sv. omše. Mlčky som ju prežil. Nechcem sa pateticky vyjadrovať, ako som ju v pohode prežil, lebo cítim, ako som v poslednej dobe dosť vyprahol.
Vo Svätom Písme sa dočítam, a vlastne kresťanstvo ma učí, že musím ako kresťan povinne vyznať vieru v boha pred ľuďmi, pretože, kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.
Otázka ale je. Problém to nie je, už som o tom opisoval. Nechcem sa stavať do pozície nejakého čakateľa na nejakú odmenu, ale nechápem, prečo sa necítim v poslednej dobe šťastným v duchovnej oblasti. Pán Boh ma asi obdaroval silnou, pevnou neochvejnou vierou, pretože, to, čo som zažíval posledný rok, by azda málokto vydržal.
Dosť dlho som si myslel, že keď človeka doslova šikanujú trebárs v škole, že to časom prejde, a človek sa dostane dopohody. Je to omyl. Dosť dlho som si myslel, že keď sa budem veľmi modliť za to, aby som bol zbavený neopodstatneného strachu, bude mi dopriate. Ďalší omyl. Dlho som bol v úzadí. Napriek tomu mal som možnosť pozorovať správanie druhých, ako obstoja v podobných konfliktoch. Nijako. Stavajú sa na zadné. Pokrytecky mlčia. Žiaľ, nie preto, lebo od Boha sú obdarovaní pokorou, miernosťou, akousi automatickou prirodzenou rozvážnosťou, ale len preto, lebo nemajú srdce.
Niektorí ľudia totiž neprejavujú nijako svoje emócie. Sú dosť chladnými a odmeranými. Navonok sa veľmi pretvarujú. Takých neznášam, pretože práve oni sú tí, ktorí vedia najviac ublížiť.
Majú plné reči o odpustení, o pokore, o láske, ale žiaľ, keď príde na nich rad, zaprú v sebe aj vlastnú mater. Neraz som to mal na vlastné oči vidieť. Pokrytecky, alibisticky sa ospravedlniť pre mňa neznamená absolútne nič. Absolútne, pretože zo skúseností môžem povedať, že na druhý deň, resp, o týždeň, bude zase všetko v starých známych koľajách. Žiaľ, musím smutne skonštatovať, že mnohí ľudia vo mne stratili dôveru, a sú to najmä takí, ktorým som vyjavoval moje najtajnejšie zákutia srdca. Trápi ma napríklad to, ako sa Pán Boh dokáže neuveriteľne na to pozerať.
Samozrejme, poznám podobenstvo o kúkoli, pšenici, a o skorej žatve, kde bude vedno pokosený aj kúkoľ, aj pšenica. Všetko sa nechá vedno rásť. Nechcem odporovať skutočnej, neomylnej Pravde svätého evanjelia, ktorý pre mňa znamená obrovský, významný maják, ktorého sa chcem nadovšetko pridŕžať. Avšak vystanoví mi niekoľko smutných skonštatovaní, a síce. Ten, kto "nevydrží" do konca.. čo bude s ním. Čo bude s človekom, ktorý musel zažívať roky stresu, nadmiernej psychickej nepohody. Nakoniec keď ten človek síce vieru nestratí, ale nebude prikladať veľký význam sile sviatostí, a začne o všetkom pochybovať?
Napadlo ma napríklad Desatoro. Nechcem byť veľmi múdry, ale zamyslime sa nad mnohými skutočnosťami. Naozaj robím hriechy sám od seba a od svojej vlastnej vôle, a s mojím plným vedomím? Skutočne sa musím ovládať tak, že viem všetko premôcť s modlitbou. Kacírska myšlienka. A čo keď sa mi už nechcem modliť za človeka, ktorý mi robí neustále zle, zosmiešňuje ma, dáva najavo svoju prirodzenú nedotknuteľnosť, nevníma ma, ako dospelého človeka, jeho správanie nezodpovedá tomu, čo verí, a mohol by som menovať podobne veľa iných vecí.
Veru. A predsa sa isto naplnia evanjeliové slová, a síce, čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili. Myslím si, že Pán Boh musí dodávať veľmi veľa energie práve takýmto ľuďom, aby našli v sebe dostatočnú silu a odvahu na takýto častokrát nezmyselný život. Dostatočnú vnútrnú energiu, pretože je dosť možné, že ešte nie je ani zďaleka koniec, a to vyslovujem pravdepodobne prorocké slová. V čase, keď človek potrebuje najväčšiu pomoc.... som zistil, že si celkom vystačím, paradoxne s mnohými vecami sám. Už nepotrebujem sa vyrozprávať kamošovi, ako som to robil pred približne tromi rokmi.
Prišiel som na efektívnejší spôsob, že všetko sa dá vyriešiť pred Bohom sám. Ak niečo nedokážem vyriešiť v modlitbe, v osobnej samote a skrytosti, a s mojom vnútornou energiou, akože mi môže pomôcť omylný človek?
Čo na záver ešte pripomenúť. Azda len zopár mojich myšlienok. Nie je hriech vzoprieť sa človeku, ktorý o čosi viac znamená ako vy. Takto ukážete len silu, že sa nenecháte manipulovať, a že nebudete akýmisi bábkami, z ktorých si druhí budú robiť čo chcú. Prosme denne len o jedno. O pokoj, kľud, rozvahu, a najmä silu zabudnúť na všetko zlé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár