Potešilo ma, že tento týždeň ma bol pozrieť, znenazdajky môj kamarát, ktorý je kňazom. Momentálne je na misiách v ďalekom svete. V Kazachstane. Príjemné posedenie v jeho spoločnosti, následná návšteva u môjho brata len spríjemnilo začiatok týždňa.
Dneska som si prečítal jeden blog, a napísal by som na neho krátku recenziu. Dozvedel som sa, že už vraj neexistuje úprimné priateľstvo, a človek má veriť vlastným schopnostiam. Áno je to pravda, ale na druhej strane, čím by si bol, keby si nemal úprimné priateľstvo. O tom by som pochyboval. Svet nie je taký čierny, ako sa zdá. Vo viacerých blogoch sa vyznávam, teda v každom, že opravdivá viera v Boha ťa dokáže oslobodiť od mnohých problémov. Keby viacerí tušili, aké nádherné, vznešené je veriť v Boha, kľaknúť večer čo večer na kolená, alebo aspoň zobrať do rúk svätý ruženec, a poďakovať aj za to málo, čo sa vám v uplynulom dni ušlo, a zároveň prosiť o pomoc božiu do nasledujúcich bojov, veruže by sa mnohým istotne krajšie žilo.
Neexistuje situácia, s ktorou si samostatne nedokážeš poradiť. Existuje však konanie v afekte, kde si vlastne neuvedomuješ už dostatočne, čo vykonáš, a ani zďaleka sa vtedy nezamýšľaš nad vzniknutými dôsledkami. Už som o tom písal. Mnohým ľuďom chýba opravdivá viera v Boha. Čo chceš od Boha, keď si o to nežiadal?
Na druhej strane pravda je taká, že mnoho je na svete nevďačníkov, ktorí sa majú nadpriemerne, nadštandartne dobre, a je im všetko ľahostajné, majú veget, nikam sa neplašia, čas je pre nich najlepší priateľ, a neseberovných ľudí majú vlastne za nič. Dobre, aj to je spôsob, akým ukázať svoju aroganciu a neohrozené akési postavenie. Že niečo znamenáš. Na druhej strane, už dávno mňa osobne nezaujíma názor takého, ktorý nehľadá spôsob zlepšenia, skvalitnenia nejakého nezdaru, efektívne riešenie, lebo taký človek ti musí v niečom závidieť. To nie je normálny človek, ktorý ti neustále vo všetkom odporuje, a nenechá si povedať, hoci má pravdu.
Utiekame sa ku kamarátskym, priateľským väzbám ku takým ľuďom, ktorý nás podrážajú, a nepochopiteľne sa ich držíme. Zistil som to na sebe, kým som samostatne na to neprišiel pred nejakým časom, na ich skutočne nekalé úmysly. Skutočne je pravda, že závisť je veľmi nepríjemný spoločník v srdciach mnohých pokrytcov. Ničí a zožiera ich zvnútra, a nedá im ani spávať. Neustále špekulujú, ako druhému by len uškodili. Ten druhý tým len trpí. Za nič nemôžeš, druhí ti závidia.
Verme skutočne svojim schopnostiam, a robme len to, čo uznáme samostatne za vhodné. Je neuveriteľné, koľkej planej lesti, zbytočných myšlienok, klamstva, závisti, pokrytectva, odložených hereckých masiek sa skrýva v ľudskom srdci.
Mnoho ľudí, ktorí vykrikujú na druhého, a upozorňujú ho na nedostatok pokory, ... mám pocit, že v skutočnosti oni ju vôbec nemajú. Opäť som sa o tom presvedčil, keď som sa zapojil do jednej internetovej diskusie. Ja viem, sú to ľúbezné slová, poučovať druhých, keď sa to mňa bytostne netýka, ale verte mi, ešte užitočnejšie a záslužnejšie je to, keď sa ťa to priamo týka, a píšeš z vlastnej skúsenosti, ako keby si mal niekoho otravovať nejakými nepodloženými faktami a výmyslami. Najlepšie je vykrikovať zo zabezpečenej obrany. Veď pravda je, že máme mnoho skúsených hokejistov na spoločenskej scéne, ktorí toto pravidlo dokonale ovládajú.
Mne ste urobili. Každému, na ktorom je vykonaná nejaká krivda, si môže z hĺbky srdca a bez ostychu povedať tieto Ježišové slová. Áno, podľa Písma Svätého, máme sa radovať, keď nám niekto nepraje dobre, ale na druhej strane, už ma moc nebaví, ako keby stále zastávať sa v mene niečoho, čo pomaly prestáva mať význam. Verím, že Boh to nenechá len tak, ale najhoršia je tá neistota, kedy nevieš, o bude nasledovať, a ako sa budeš cítiť. Nie som si preto istý, že nejaká nepriazeň osudu, čo môže znamenať? To že..."koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje"..., alebo preto, že si za nejaké nezdary sami môžeme, a takto sú nám pripomenuté? Veľmi ťažká hlboká úvaha. Sám neviem povedať.
Teraz by som chcel vysloviť niekoľko mojich spirituálnych úvah, myšlienok, postrehov, ktoré sú len a len mojimi názormi, a samozrejme, nemusíte sa s nimi nejako stotožňovať, a automaticky dávať nejako do konfrontácie. Veľa krát som sa zamyslel, prečo Pán Boh dopúšťa toľko omylov vo svete. Prečo chce silou mocou vyčistiť zrno od pliev. Nebolo by jednoduchšie, keby niesol za všetko zodpovednosť samotný diabol a nie omylný hriešny človek?
Ako mám veriť vlastným schopnostiam, keď sme dennodenne vystavení mnohým pokušeniam. Neustále tlaky, hriešne myšlienky, ktoré ma podvedome, a aj bez môjho pričinenia môžu neustále prenasledovať, majú zlý vplyv, a človek robí automaticky chyby. Nepochopiteľne trhá, narušuje priateľské zväzky s ľudmi, ktorí toľko dobra mu preukázali.
Ako mám veriť vlastným schopnostiam, kedy sa nedá druhému dôverovať? Keď nemám istotu, že moje tajnosti, ktorému niekomu, komu bezhranične dôverujem budú možno vyzradené? Neznižujú aj tieto fakty v ľuďoch ich sebavedomie, a nezvyšuje to pocit nebezpečia? Strácame pomaly pevnú pôdu pod nohami, a strácamu dohľad nad svojim bezpečným úkrytom, kde môžeme sa zabarikádovať pred všetkými, a nevpustiť dnu skutočne nikoho.
Z toho mi logicky vyplýva, že keď vydržím do konca, bude dobre. To, že jedine viera v Boha mi dáva šancu na lepšie výhliadky. Nedajme sa odradiť, keď sa nám prestane dariť, a druhí budú kričať, že kde je ten váš Boh. Veľmi ma mrzí, že už aj mnohí kresťania prestávajú dôverovať Svätému Písmu, a odvracajú sa od neho, od pravidelnej modlitby, od sviatostnej spovedi, od svätého prijímania!
Čím viac modlitieb, tým sa nám bude lepšie dariť, no to nemusí znamenať, že automaticky sa nám polepší. Niečo zlé môže slúžiť na naše očistenie. Prajem všetkým veľa radosti, a aby sme nestrácali optimizmus, vieru, nadšenie, bojovnosť za pravdu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
-je strašne dlhý
- v určitých častiach som sa strácal ...