Pozrel som na telefón, a zistil som, že mi nefunguje. S i phonmi je to taká v podstate super vec. On sa ti radšej vypne, ako by sa ti mal úplne vybiť, a tak sa chrániť celé to teleso pred chladom, ktoré mu v podstate neprospieva. Keďže mobil nikdy nevypínam, lebo i phone sa aj tak nevypína, isto to viete, tí, ktorí tento skvelý vynález vlastníte, vedel som, že buď ho treba len reštartnúť, alebo proste hodiť na nabíjačku, pretože ten chlad stiahol mi baterku. I phone mi slúži už hodnú dobu, ešte som nad výmenou za iný model neuvažoval, šestka mi príde dosť veľká, nepraktická. Je síce to super, ale zatiaľ mi stačí štvorka.
Ráno som sa zobudil na to, že mi je trochu zima, tak som si zapol taký malý ohrievač. Je síce už marec, ale predsa ešte je chladno. Tento čas mám najradšej. Okolo októbra, možno ešte ten začiatok novembra, kedy je všetko nádherne pestrofarebne zladené v prírode, ako pozerám, a ako aj veľmi rád fotím si prírodu, a teraz, začiatkom marca, kedy začína pomaly, no teda ešte také dva týždne, kedy začína jar.
Aj tu vidím prierez biblického uvažovania, ktorý hovorí, že tak, ako sa striedajú ročné obdobie, niečo proste začína, a niečo končí, a potom to, čo končí, zas niečo začína, pripadá mi to jednu pieseň, ktorá má vyše tisíc rokov, mám ju veľmi rád, kedysi som ju len započul z rádia, a potom som po nej relatívne dosť dlho pátral, kým som ju našiel. je to liturgická pieseň, a volá sa... Náš Pán Ježiš Kristus prebýva v nás, ten istý včera aj dnes, On je Počiatok i Koniec.
Niekedy ti Boh zlomí srdce, aby ti zachránil dušu. No. To bolo v krátkosti, čo som chcel povedať, ale mal som dlhší úvod.
Áno. Niekedy, presne ako mi to povedal jeden duchovný otec, sa treba viackrát možno potrápiť, čo i len na chvíľu, ako keby to malo trvať celú večnosť.
Vieme dobre, že keď na niečo možno až úmorne čakáme, každá sekunda nám pripadá ako večnosť. To je aj tým, že tým vnímame akúsi vážnosť danej situácie, a ich okolností. Vnímam to napríklad aj ja, minule som išiel kdesi autom, a mal som pocit, že ten interval na semafore je nejaký zvláštny, pretože z jedného úseku križovatky sa už vystriedali dve sériu spúšťania vozidiel, kdežto môj rad, podľa mojho nepochopeného, ešte stále čakal. Čím to je, ako teda riadia celý ten interval, ktorý niekedy pripadá ako celú večnosť, hoci to nie je až také dlhé, neviem presne.
Hneváme sa na mnohé absurdity, ktoré v konečnom dôsledku ani nechceme. Nikdy k nám nepatrili, a nikdy ani patriť nebudú. Presne ako spomína ďalší citát, že veci, ktoré ti nepatrili, myslím to v vzťahovom zmysle slova, pokiaľ sa o to aj snažíš, patriť k tebe nebudú. Pretože mať niečo, neznamená len vyslovene fyzicky niečo v rukách držať, ale to je obsiahnuť ho so všetkým čo obsahuje, uchopiť celú to podstatu, čo ten predmet vyjadruje. A pokiaľ sa predmet neužíva na daný účel, na ktorý bol v podstate vyrobený, dá sa povedať, že za istých okolností, naše vlastníctvo daného predmetu je nám zbytočné, a niekedy nás môže aj zaťažovať.
Práve podstata tej veci ktorá nás zaťažuje, a my nevieme, prečo ju chceme vysvetľuje Pán v evanjeliu, keď spomína, aby sme si nezhromažďovali pozemské majetky ktoré moľ a hrdza zničia.
Záverom poviem toľko, že človek sa má držať, ako sa vraví pri zemi, nelietať niekde v iných dimenziách. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár