Prirodzene, človek nemôže neustále byť na pozore, stále sa nedá byť akýsi pripravený. Pravda je jedna, že človek, kedy by najradšej oddychoval, príde mu do cesty akási bezodkladná záležitosť, ktorú už aj musí vyriešiť. Máme tu teda pred sebou prototyp akéhosi, nazvem to "nechceného" cieľa, ktorý sa nám naskytol ako niečo, čo je neželané, ktorý cieľom v pravom slova zmysle nie je. Je to proste ako s prácou, v ľubovolnom odvetví, aj rutinná práca sa proste v jednom okamihu začne, a v jednom okamihu skončí.
Sú samozrejme práce, ktoré sú nepretržité, a pojem akýsi medzičas, medzipriestor prirodzene nepoznajú. klasické trozmenné prevádzky, kedy ja som na jednej smene, potom ma príde vystriedať iná skupina, a tú zas iná. Proces pokračuje v podstate nepretržite, len ľudia sa obmieňajú.
Tu vidíme, že títo ľudia proste podnikajú istú cestu, ktorá vedie do nejakého cieľa, teda splnenie nejakých zvláštnych požiadaviek. Málokto sa ale zamýšľa, či to všetko má napríklad nejaký zmysel. Či má zmysel napríklad pracovať niekde, kde nás všetko obmedzuje s jediným cieľom prežiť. obyčajne pokiaľ človek má na výber, čo je veľká vzácnosť, obyčajne sa ten výber v dnešnej dobe, počítam tak horizont dvanástich rokoch je mimoriadne zúžený, človek v snahe, v podstate aby .... aby sme prežili, píšem teda za všetkých, pretože je to myslenie blízke pre dá sa povedať deväť z desiatich ľudí, človek berie všetko čo vidí.
V istom zmysle tá cesta, ktorú koná, teda celý ten pracovný proces je pre neho cieľ. Pre mňa je proste tiež cieľ to, že človek má prácu, ktorú koná, ktorá ho živí, ale najmä to, ktorá mu dodáva nielen pocit, ale aj prakticky dôstojnosť.
Nie raz sa môže stať, niečo ako sa stalo aj mne, že človek niekedy stráca zmysel v tom čo robí, ale strach a obava, ktorá je celkom reálna, a môže znenazdajky hocikedy prísť je dá sa povedať príliš silná motivácia, aby človek akosi predčasne zložil zbrane a vzdal sa.
Mám teda pred sebou dve dilemy, buď niečo opustím, následne ma to akosi oslobodí, budem sa cítiť slobodný, budem voľný. Nebudem na niečom závislý, budem možno sám sebou.
Alebo sa stále podriadim, možno aj na úkor ľudskej psychickej stránky, kde človek bude rozmýšľať len v akýchsi stereotypných, homogénnych intenciách, nebude mať radosť zo života, len prežije.
O čo to teda je. Pre niekoho je to každodenná realita, pre niekoho je to niečo, čo mu nedáva zmysel vstať ráno z postele. Ako teda sa na niečo takéto mám pozerať.
Dôstojnosť je teda niečo, o čom sa nehovorí, pretože človek nie je vyplatený za to, že sa správa dôstojne, ale preto, lebo podáva výkon. Stačí niekedy proste zmeniť akési zmýšľanie, a človek, keď pochopí isté súvislosti, začne sa cítiť aj dôstojne. Pretože človek hľadí na svoj výkon, je zameraný na produktivitu, a v danom procese je takpovediac každý pre každého nič, len obyčajným číslom, nejakým pojmom, s ktorým sa narába, a ktorý sa v podstate môže hocikedy vymeniť. Otázka je, ako tento sytém dlho bude fungovať, a ako prežije vôbec ešte.
Keďže vplyv doby je taký, že rád pôžitkuje, a všetko chce naplno využiť, čo je niekedy nemožné, všetko podriadi tomu, aby ešte tá cesta sa stala jeho cieľom. Používa proste rozličné motivačné stimuly, ktoré mu umožňujú rozšíriť si horizont svojich vedomostí. Na jednej strane je to dobré, avšak na druhej strane.
Nie raz sa stane, že človek je z daného procesu proste vyčerpaný.
To, čo si kedysi na začiatku procesu stanovil ako nejaký cieľ, na to z vysoka kašle. V priebehu daného procesu nie jeden krát u nás nastáva istá zmena myslenia. Človek príde na to, že keď chce pochopiť isté súvislosti, teoretické vedomosti mu nestačia, ale potrebuje aj prax. Prax ale nie v zmysle zručnosti, ale v zmysle, že to, čo robím, musí mi dať nejaký zmysel, aby vprostred toho všetkého som si zachoval svoju dôstojnosť, vážnosť, aby som si budoval osobnosť, na základe čestnosti.
Záverom poviem toľko. V súčasnosti človek je týmto všetkým tak znechutený, že pomaly stráca motiváciu na všetko to dobro, ktoré si kedysi predsavzal. Aspoň ja mám taký pocit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár