Ako dobre vieme, súčasná pandemická situácia prináša veľa problémov, ktoré v prvom rade si nevieme vysvetliť v spoločnosti. Nejdem tu rozoberať epidemiologickú situáciu, to mi neprináleží, ale dobre vieme, že všetko, čo momentálne bráni človeka k plnému rozvoju, hatí ho, pôsobí na neho veľmi obmedzujúco, skľučujúco. Človek viackrát je v niečom dosť zmätený, najmä to, že musíme plniť isté povinnosti, ktoré v minulosti sme nemali ani šajnu.
A takto v človeku proste narastá strach. Strach z niečoho, čo nepozná, ale musí prekonať. Strach z toho, že to, do čoho sa musí pustiť, prekonať nemusí. Máme tu teda dva elementy, jeden je vzniknutý problém, ktorý teda treba vyriešiť možno v najkratšom čase, a potom teda máme tu nejaké riešenie, ktoré môže ale aj nemusí byť riešenie, v pravom slova zmysle, pretože môže aj nemusí ponúknuť uspokojivú odpoveď. Ba čo viac. Niekedy to človeka síce dokáže podnietiť k akejsi vonkajšej zvedavosti, avšak môže v danom čase prehĺbiť len daný vnútorný osobný problém, možno s ktorým vedie akýsi vnútorný nerovný zápas, a nevie, ako to vyriešiť.
Je toto teda cesta? Je to cesta, ktorá vedie do nejakého cieľa? Prečo toto spomínam.
Včera sa mi stala veľmi milá príhoda. No. Rozhodol som sa, že pôjdem sa bicyklovať. Keďže u nás máme síce na výber niekoľko trás, ale nie je ich moc veľa, rád chodím po trase, ktorá je cyklisticky najschodnejšia, cesta je relatívne dobrá, nie sú tam výmole a podobne.
Ako tak bicyklujem, obďaľeč som stretol dve mladé slečny. Priznám sa, že veľmi som si nezapamätal ich tváre, zato veľmi jasne som počul hlas jednej, ktorá na mňa zakričala pomerne zblízka. Ja som šiel po ceste, ony dve oproti mne po chodníku. Veta znela takto "...heej, ty, milujem ťa..."
V živote sa stáva, že človek začuje niečo pekné, čo nemusí byť pravda, avšak človeku to dodá energiu. Stáva sa, že človek občas začuje v živote niečo, čo mu dá v jeho pozícii istý stimul na to, aby prestal zmýšľať možno o niečom negatívne, aby človek nie všetko otrocky podroboval akémusi kritickému zmýšľaniu práve vtedy, kedy slová sú niekedy zbytočné, a všetko prevyšuje láska. V mojom nadpise píšem, spomínam, že či môže byť cesta cieľom, dávnejšie som sa nekonečne veľa krát zmienil, či jestvuje cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty.
Pochopil som na základe tejto milej včerajšej situácie, ktorú som podrobil môjmu vnútornému preskúmaniu, že teda človek na to, aby sa správne orientoval na ceste svojho života, mapoval danú situáciu, ktorá môže pre neho sčasti byť nejasná, neznáma a všetko to, čo potrebuje pochopiť ako celok, potrebuje predovšetkým mapu a kompas lásky, bez ktorej to proste nejde.
Tej lásky, ktorá pochádza z ohňa darov Ducha Svätého, ktorý je prvotný článok lásky, a bez ktorého niet lásky, bez ktorého sa nedá milovať. Ako veriaci a oddaný kresťan som na vlastnej koži pocítil celým mojím srdcom tú skutočnosť, teda niečo, čo reálne existuje, že teda pokiaľ človek neverí v Boha, neverí v Lásku Ducha Svätého, nemôže nič dobrého vykonať, a opačne. Že človek ktorý verí v Boha ako dokonalú Lásku, dokáže spolu s Ním vykonať, prekonať všetko, aj to nemožné.
To dobre potvrdzujú predsa aj biblické texty Nového zákona, kedy anjel jasne vysvetľuje Panne Márii, že "...Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni..." Lk 1,35
Záverom teda spomeniem jedno jediné. Nič vykonať také, ktoré by malo v neskoršom čase odozvu či už pre neho, alebo pre danú spoločnosť, a navyše táto Láska Ducha Svätého vprostred všetkých možných nastavaných prekážok, bariér, negatív, záporov, ľudských omylov a slabostí dokáže predsa všetko zmeniť k dobrému.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár