Vymedzíme si teda pojmy, možno som ich nestihol v uplynulých článkoch, čo pre koho konkrétne znamená pojem ciesta, cieľ, cesta do cieľa, či jesvuje nejaká podobnosť alebo paralela v tom, že cesta vedie do cieľa, ale za určitých podmienok už tá samotná cesta môže byť cieľom.
Nie jeden slogan napríklad pri akomkoľvek vykonávaniu práce je asi taký, že prvý úspech spočíva predovšetkým v prekonaní seba samého, možno svojej lenivosti a čiastočnej neschopnosti, prekonanie možno akejsi absurdnej predstavy o nezdolaní prekážok, ktoré nechceme brať ako výzvu, hoci niečo sa ľahšie hovorí, ale ťažšie uskutočňuje. Práve preto je najťažšie v každom okamihu a činnosti vykonať ten povestný prvý krok do neznáma, ktorý naozaj nemusí byť jednoduchý. To znamená, že naozaj cesta môže byť cieľom v tom zmysle, že človek v akomsi prípravnom konaní, v prebiehajúcom procese si uvedomí vážnosť toho všetkého, čo sa deje, nadobudne napríklad niektoré vlastnosti, ako vytrvalosť, zrelosť osoby, nestrannosť, nezaujatosť, rozhodnosť, akúsi istotu, ktorá mu doposiaľ chýbala.
Nie je to jednoduché myslenie, za istých okolností to môže byť pravda. Pokúsim sa to teda objasniť.
Pamätám sa, kedy som chodil rok na vysokú, že mi veľmi dlho trvala cesta autobusom, navyše som raz musel prestupovať, a ešte som asi dve hodiny alebo hodinu, už presne si nepamätám, čakal na nasledujúci spoj. Sem tam som stretol spolužiaka, niekedy som išiel sám. Bol som zvyknutý, a tú atmosféru celkovo som mal veľmi rád.
Napriek zdĺhavému čakaniu ako takému, zoznamovaniu sa s novým prostredím som celkom isto vedel, že blížim sa k cieľu, a to všetko neznáme, v ktorom som sa možno v danej situácii momentálne nachádzal, proste to všetko bolo len akýsi prechodný pobyt, aby som možno spoznal aj niečo iné za cestou do daného cieľa. Nie raz sa mi stalo, že keď som napríklad išiel niekde autom, proste tú jazdu som si vychutnal. Keďže som milovník áut, a všetko čo má štyri kolená na fascinuje, viem oceniť, keď jazdím na aute, ktoré stojí za to. Nepotrpím si na niečo extra, ale keď človek má možnosť niečo dobré vyskúšať, prečo nie.
Som toho názoru, že sústavné odopieranie si niečoho, čo proste človek chce, za čím človek túži, vedie k akejsi duchovnej aj osobnej, osobnostnej, mentálnej izolácii, kedy človek postupne si nahovára, že aký je neschopný, on si to možno zaslúži, sú predsa iní, ktorí sú šikovnejší, on sa na to necíti, nie je toho hodný. To všetko plynie len z osobnej neschopnosti, alebo falošnej pokory, kedy človek miesto toho, aby prehovoril mlčí, a miesto toho, kedy má mlčať, prehovoril.
Nie jeden krát v nejakom filme, ktorý môže byť zdrvujúci svojim obsahom, sa udeje napríklad scéna, kedy je niekto nespravodlivo väznený. Znáša síce svoj osud, ale hľadá únik z prostredia, v ktorom sa ocitol po akomsi falošnom procese, ktorý nemohol zvrátiť. Preto sa rozhodne stade uniknúť. Buduje veľmi dlho akúsi únikovú cestu pomocou búrania niektorých tehličiek, až po nejakom veľmi dlhom čase sa mu podari predsa len ujsť z daného prostredia, ktoré bolo synonymom nespravodlivosti, týrania, zlého zaobchádzania, neistoty, strachu, a všetkého toho záporného, čo si vieme predstaviť.
Práve to zlé, čo človek zažíva je častokrát cesta k dobrému, ktoré predstavuje cieľ.
Kvások, kvas ako taký je sám o sebe nevhodný pre spracovanie, avšak na to, aby sme si upiekli a pripravili chlieb, je nevyhnutný. Sám o sebe neznamená nič, ale pokiaľ máme pred sebou istý cieľ, niečo proste z toho pripraviť, je priam nevyhnutný.
Obyčajne človek si neváži príliš veľa dobra, kedy sa možno nestihol a nevedel obetovať pre niečo, čo pre neho môže znamenať veľký význam napríklad pre budúcnosť, pretože neduh dnešnej spoločnosti je predsa ten, že človek si potrebuje užiť tu a teraz. S heslom, budem jesť teraz, najem sa aj zajtra, veď predsa to neznamená, že keď sa teraz najem, zajtra budem z tohoto sýty, pretože aj zajtra potrebujem jesť. Znie to síce možno idylicky, ale je to tak.
Mohol by som špekulovať a možno zájsť do istej slovnej absurdity, že niekedy obrátene povedané, že na to, aby som bol sýty, potrebujem byť predsa hladný, lebo len jedlom zaženiem hlad, vodou smäd, pretože bez toho to nejde.
Ak biblicky pouvažujem nad tým, či cesta môže byť cieľom vychádza mi z toho napríklad toto.
Záverom teraz napíšem ešte tieto myšlienky v pár vetách.
Cesta k štastiu, poznania pravdy a všetkého toho dobrého, čo obsahuje viera, je síce veľmi ťažká a namáhavá, ale nikdy nie je neoznačená. Pozorný člove vie, že ťažkosi a námahy, odmietania, bolesti, trápenia, výčitky, častokrát žiaľ, možno podlomené psychické a častokrát aj fyzické zdravie človeka, môže v istom zmysle znamenať cestu k niečomu lepšiemu, kde sa to v cieli premení na opačné. Na zdravie, vitalitu, prospech, na dobro, na spoznanie lásky, prijatie seba samého, a práve vtedy človek častokrát dozreje a zistí, že nebyť absolvovania istého úseku v živote, nikdy by sa nedopracoval tam, kde je možno teraz, kde možno zne úspechy, kde sa tentokrát smeje miesto prežívania žiaľu, kde cíti istotu miesto akéhosi zmätku, čo bolo prítomné možno v jeho nedávnej minulosti, a rozumie, že niekedy toto všetko je potrebné prekonať na to, aby človek osobnostne dozrel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár