Práve preto tu máme teda cestu a cieľ, ktoré zákonite musia jestvovať súbežne vedľa seba.
Mnohí sa náhlime za niečím, čo nie je vôbec podstatné. Po mojej, nepoviem celkom že zdrvujúcej skúsenosti musím povedať, že mnohí máme nastavené nesprávne ciele. Minule som sa zapojil do jednej diskusie, avšak vždy, kedy sa to točí len okolo biznisu, svetu peniazoch, majetkoch, kedy človek potrebuje niečoho nadpočet, nadpriemer toho, čo má, vždy sa začne v spletí tohoto všetkého akosi strácať, strácať pevnú pôdu pod nohami, a raz dva sa môže teda celkom logicky stať, že na ceste do cieľa sa poriadne zamotá.
Na začiatku mu to teda pripadá ako niečo, čo je pomerne ťažko zdolateľný terén, ale pre svoju častokrát súťaživú a neodbytnú povahu proste ide do toho. Ťažko povedať, že či niekoho neodradí neúspech, či dverami ho vyhodia, a oknom sa vráti nazad, či je potrebné v sebe pestovať akúsi zvláštnu charizmu, alebo nie. Práve toto porekadlo, čo som spomenul v tomto odstavci je v podstate vlastnosť, povaha u ľudí, kedy dopredu vedia, že to, čo si niekedy zaumienili, predsa len dosiahnu, hoci vedia, že to nebude napríklad na prvý raz. Bude to na druhý raz, tretí, možno desiaty pokus, nevieme sami, koľko tých pokusov v podstate sa v tom našom pláne udeje, ktorý z nich bude napokon ten úspešný, ktorý ešte nebude úspešný, a či treba makať ďalej.
Ako dobre vieme, a ako ja sa presviedčam dennodenne, istotu nemáme nikde. Nemáme proste istotu, že hoci už niečo konáme, bude to stopercentné, prinesie nám to osoh, možno radosť, aj keď častokrát tá radosť a šťastie je vnímané niečo ako čistý sentiment.
V niektorom mojom blogu som sa zmienil v istej problematike, že či znamená byť šťastným len čistý sentiment. Teda čisto nejaký pocit, ktorý niekedy môže byť v akomsi miernom rozpore s rozumovou úvahou. Logický príklad je teda ten, že človek je niekedy prehnane dôverčivý prehnane aktívny, nepozná v niečom mieru, a neuvedomuje si, že môže prísť nejaká horšia doba. Všetko teda podriaďuje videniu v akýchsi pomyslených známych ružových okuliaroch, všetko teda si zidealizuje, deje sa to preto, pretože on sám má pomerne ideálny život. Má život, ktorý mu vyhovuje, zarába možno pekné peniaze. Možno nie veľa, ale vie si dopriať presne to, čo potrebuje, a to čo chce.
Azda aj naučil spoznať svoje brázdy a svoje mantinely, pretože rozumný človek rozumie tomu, že nemôžem žiť tak, že jeden deň miniem všetko, a zajtra nejako bude. Skúsenosť ma učí, že keď človek si v niektorej fáze proste dokáže utiahnuť opasok, vtedy to krátkodobé odriekanie môže mať v budúcnosti naozaj cenu zlata. To všetko môže pôsobiť veľmi dobre aj z výchovného hľadiska, a človek takto dostáva aj pre budúcnosť užitočné lekcie.
Práve toto je cesta do cieľa. Cesta do akéhokoľvek cieľa je vždy plná nástrah, prekážok, proste istých zbytočností, ktoré nik nežiada, nik nechce, ale nevieš tomu proste zabrániť, aby sa vyskytli. Vždy bude nejaký neželaný účinok pri tvojej práci, nejaký element, na ktorý musíš dávať enormný pozor.
Práve toto môže byť cesta, a zároveň aj cieľ. Tak, ako sa človek učí, vzdeláva a vychováva priamo v nejakom procese, človek proste osobnostne, kariérne taktiež rastie. Rastie každý. Aj ten, kto pracuje na tej najmenšej pozícii. Pripadá to niekedy ako romanticky, veď predsa človek chce v čomsi odpracovať, dostať výplatu, a neriešiť nejaké sentimenty, či sa mu niečo páči, alebo sa mu nepáči.
Záverom môjho článku by som chcel to zhrnúť v tom zmysle, že nie všetko, čo si predsavzáme vo svojich plánoch, sa podarí vždy do bodky uskutočniť, a skutočná veľkosť našej osobnosti nastupuje nie vtedy, kedy je všetko perfektné, ideálne, ako to nie raz našťastie býva, bodaj by to stále tak bolo, ale vtedy, kedy niektoré okolnosti ťa proste nútia vybočiť z tej jasnej cesty, z danej rovnej línie, aby si človek nemyslel, že všetko má zadarmo, na podnose, a že cesta za úspechom v akejkoľvek forme a podobe býva naozaj strastiplná a plná nástrah a prekážok, s ktorými sa treba popasovať pri ich zdolávaní, lebo nič nie je jednoduché.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár