Budem sa teraz zamýšľať nad evanjeliovou perikopou, ale budem dosť konkrétny.
Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: "Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento mýtnik.
Posolstvo tohto príbehu laicky snáď poznajú mnohí, ktorých baví čítať Písmo, a ako tak poznajú pravdy vyplývajúce z Písma Svätého, a chcú dobre poznať, prečo sme na svete, a aký zmysel má môj život uprostred všelijakých zvláštnych situácii, pri ktorých nevieme pochopiť ich zmysel.
Možno som nepochopil plnšie farizeja, ktorý vo svojej modlitbe ďakuje, že nie je ako títo.... tak ako som ti spomínal vo vyššie uvedenom odstavci.
Napadá mi logická otázka. Aký je ten človek ten daný farizej? Je pokrytec? Je to azda svätec? Je to azda pyšný, keď sa takto nadúva, alebo azda toto je priamy obraz pokory, aký človek má byť?
Možno som nepochopil, ale myslím si, že v evanjeliovej stati nie je dosť jasne napísané, ako mám chápať počínanie farizeja.
Na komplexné zhodnotenie jeho prípadného povýšeneckého, alebo pyšného, či nazvem to tak povážlivého správania sa pred Bohom vo Svätostánku, by som to nazval len v prípade, ak by som, hoci to nie je už nijako možné, dôkladne preskúmal jeho životopis, čím sa zaoberal, ako žil, aký život viedol, čo robil dobré pre spoločnosť, a ako bol užitočný a nápomocný núdznym, tým, ktorí prosili pri chrámových bránach o almužnu, a aké mal pohnútky k tomu. Teraz som mal na mysli farizeja.
Ďalej by som potreboval takisto komplexnú analýzu života, životného štýlu, vyznávanie životných priorít, vzťah ku viere, tolerancii, úcte k človeku, rešpektovanie životnej ceste, rešpektovanie toho, že svet sa odvracia od Boha, a Boh nejakým spôsobom možno trestá ľudí za hriechy... Neviem.
Nič také som nenašiel.
Aj v dnešnej spoločnosti, máme obraz mnohých ľudí, ktorí povedia. Ďakujem ti, Bože, alebo ak neveria v Boha, tak si len tak pomyslia, ako dobre, že nie som ako ten a tamten.
Je to správne?
Možno sa mýlim, ale mne to pripadá, ako keby som sa mal nasilu vnútiť do kože nejakého delikventa, ktorý bude do konca života zavretý kdesi v cele, aby dobre rozmýšľal nad hodnotou života, zvyšok ktorého pravdepodobne prežite a dožije opustený, sám, bez nádeje na lepšiu a slobodnú budúcnosť.
Ako to teda mám chápať. Spýtam sa, ako to mám chápať kňaza, ktorý, aspoň dúfam mi poradí.
Je vari zlé, keď si pomyslím, že nie som ako ten a tamten?
Dám vám jednu otázku, ako nejaký príklad.
Dajme tomu, že v živote ste nič nedokázali, a zrazu, po nejakej skvelej delikátnej šanci, ktorá samozrejme sa druhý raz nezopakuje, sa vám naskytne skvelé miesto kdesi.. kdesi, hej, kde sa vám začne nový život.
Začne sa vám skvele dariť. Nehovorím vôbec nereálnu situáciu.
Pri pohľade na osudy ľudí, ktorí robia v zahraničí prácu, za ktorú majú zaplatenú možno viac ako 4 násobne, a teda logicky za doma odvedenú prácu dostanem teda 4 násobne menej, je to na zamyslenie.
Je to farizejstvo povedať, že ste dokázali niečo viac, ako ľudia, ktorí sa boja niekde inde ísť? ako tí, ktorí pustili šancu, len z vlastného pohodlia, ktorí sa nechceli vzdať zaužívaného stereotypu?
Je žiaľ, veľa ľudí, ktorí pomoc odmietnu, a myslia si, že charita, náboženské spolky, tak to nazvem, sú povinné sa starať o ľudí, ktorí to potrebujú.
Iste je to záslužný počin, avšak máme podporovať ľudí, ktorí zo svojho vlastného pričinenia s neuchádzajú o nič, nechcú sa pobiť o šancu, nechcú zmeniť zmýšľanie, nerozmýšľajú dopredu, čo bude zajtra?
Na túto otázku si dajte odpoveď každý sám.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár