Dal som si teda otázku v druhom článku v poradí, či nám všetko musí vychádzať podľa plánu. Možno sa dostávame do kontrastu, do akéhosi konfliktu, že máme teda nejaké želania, a máme nejaké povinnosti, a teraz vystanoví otázka, čomu spravíme zadosťučinenie. Čo teda uprednostníme.
Uprednostníme teda najprv niečo, čo sa javí ako povinnosť, alebo povinnosť odložíme na neskoršie. Najprv možno pôjdeme za svojimi koníčkami, alebo opačne, dáme prednosť možno aj niečomu menej príjemnému.
Ja dávam posledne menovanú možnosť, kedy najprv spravím všetko to, čo musím. Nikdy nemám rád niečo na odloženie neskoro. Snažím sa v tomto byť veľmi dôsledný, pretože tak ako hovorí príslovie, presnosť je výsada kráľov, a predsa všetci chceme len to najlepšie.
Vždy keď niečo plánujeme, počítame aj s tým, že sa to splní. človeka vyslovene dokáže veľmi emotívne rozladiť, pokiaľ niečo naozaj nevyjde podľa plánu. Je toto cieľavedomosť, alebo obyčajná tvrdohlavosť? Napríklad sa s niekým dohodneme na nejakej schôdzke, pôjdeme kdesi von, a on mešká. Alebo nepríde vôbec. Aj to sa mi stalo.
To je nová príležitosť, ktorá zase formuje človeka na niečo lepšie. Mnohí si myslia, že uprostred nejakých skúšok treba len vydržať, všetko prehrmí, a všetko bude fajn. je to omyl. práve človek sa najlepšie naučí v istej dávke trpezlivosti v tom, že keď vidím, ako mi niečo, lyricky to nazvem uniká pomedzi prsty, pokúsim sa to prijať.
Stáva sa aj to, že človek stoj čo stoj musí niečo dosiahnuť. Niekedy je lepšie pred niečím kapitulovať, keď mi proste niečo nevyjde podľa plánu. Stáva sa, že človek ktorý sa v niečom, predovšetkým mentálne vráti o niekoľko krokov dozadu, len mu to prospeje, ako keby sa mal možno v akomsi klamlivom opojení vrhať do nejakých nepremyslených akcii, ktoré teoreticky môžu celkom ľahko stroskotať.
Nie je nič horšie, ako keď človek v podstate upadá do depresie, kedy vidí, že všetko sa mu rozpadá ako domček z karát, všetky jeho snaženia. Snaženie je jedna vec, ale na druhej strane, človek aj v nejakom tom dobrom, aj zlom, je potrebné, aby si vybudoval akýsi odstup, a to len preto, aby možno nebol na niečo prehnane upätý, čo potrebné ani nie je. Z tohoto jednoduchého dôvodu plán môže nie jeden krát vyzerať ako návod na zotročenie osoby, ktorá sa nevie napríklad rozhodnúť, ktorým smerom má ísť.
Pripadá mi to situáciu, kedy aj navigačka napríklad nedokáže rozpoznať nejakú ulicu, a pritom intuitívne, aj to sa mi stalo, som navigačku nepočúvol a riskol som inú cestu.
V živote si to môžem napríklad kľudne premietnuť tak, že človek sa nemôže donekonečna na niečo alebo na človeka, na nejakú náhodu len spoliehať, že mám niečo nalinkované, ale konať niekedy je potrebné aj spontánne.
Stala sa mi ale zaujímavá vec. Spravil som to opačne. Spravil som to, že som nachsvál neprišiel. Viem presne, bolo to niečo vyše rok dozadu, som proste ako keby dostal nejaké nutkanie, aby som sa s daným človekom nestretol. Nemám nič proti nikomu, nehovorím že so všetkými som zadobre, to je príliš idealistický scenár, ale navzdory všetkému vtedy som sa rozhodol počúvnuť svoj inštinkt.
Niektoré veci pamätám sa, mi niekedy pripadajú ako nelogické rozhodovanie v danom procese, kde by človek za normálnych okolností niečo také nespravil. Ale v danom okamihu človek predsa len rozmýšľa ináč.
Záverom môjho článku poviem ešte toľko, že všetko vážne brať netreba, a to, že niekedy zmena plánu je na to potrebná, aby sa človek mal na pozore, že cieľavedomosť v duchovnom a emocionálnom rozvoji niekedy jednoducho nestačí, pokiaľ človek sa nedokáže pred niekým skloniť. Toľko čo som chcel napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár