Teda. Musíme si teda uvedomiť vznešenosť a vážnosť slávenia.
Mnohí toto ľahkovážne odmietajú a sú veľmi tvrdohlaví, aby sa otvorili, ale veď predsa o nič nejde, a predsa ide o veľa! O nič nejde v tom zmysle, že musím seba samého vnútorne presvedčiť, že kresťanstvo a viera v Boha to nie je len nejaké meditovanie a nejaká extáza z duchovného prežitia akéhosi zážitku, ale je to reálne stretnutie mňa a Ježiša, ktorý tam je skutočne reálne prítomný.
Keď prejdem k samotnej liturgii Eucharistie, tam to celé nádherne pokračuje.
„Tajomstvo tejto vody a vína, nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal na seba našu ľudskú prirodzenosť.“
„dobrorečíme ti Bože Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb, obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života...“
To čo sme od neho prijali, my jemu obetujeme. Potobne sa pokračuje pri víne, čo sa stane Pánovou Presvätou Krvou... Dobrorečíme ti Bože pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali toto víno, obetujeme ho Tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom.
Toto som teda opísal kňazove slová, ktorými zvelebuje Boha prítomného vo Sviatosti Oltárnej, našej životodárnej sile.
Uvedomujem si, že tu sa deje niečo, čo ma totálne presahuje, a na pochopenie čohosi vznešeného mi musí stačiť len viera a Jeho milosť. Tu žiadne exaktné vedy nemajú priestor, pretože Boh prevyšuje všetok rozum, a On predsa dovolil vo svojej všetkej božskej moci, aby sme my, nedokonalé ľudské stvorenia nie všetko pochopili.
Niečo si máme nechať aj pre večnosť, a ako som to napríklad naznačil v niektorých minulých blogoch, že niektoré veci nám proste Pán Boh len vo večností vysvetlí.
Keď som bol v seminári, tak za ten jeden rok som bol rád, že som plnšie pochopil, prečo som rád, že som kresťan, prečo mám milovať svätú liturgiu, a ako ju treba správne prežívať.
Musím vám opísať teraz jednu situáciu, ktorú som pravidelne zažíval, keď som bol ako teda v nasledujúcich riadkoch spomínam, oveľa mladší.
Niekedy, keď som bol mladší, a povedal by som oveľa mladší, v detskom veku, tak do desať rokov, tak som prežíval niekedy svätú omšu pri miništrovaní, až som sa niekedy veľmi bál, a cítil som veľkú úzkosť. Je to celkom nepochopiteľné, ale je to tak, ja som to tak vnímal.
Jasne si na to pamätám, a predstavoval som si na svätej omši rôzne podivné scenáre. Ako som spomínal, zdôrazňujem to znovu, cítil som veľkú úzkosť. Ale takú tajomnú.
Nie takú, akú možno prežívame pri nejakom strachu, pri nejakej neistote, alebo neviem čo, keď trebárs sme spravili niečo, čo nie je všetko s kostolným poriadkom, a pre nás je veľmi bolestivé niečo naprávať a verejne sa možno pokoriť. O to nejde.
Neviem to presne opísať, o aký typ strachu, alebo bázne sa jednalo, ale môžem povedať s odstupom asi 20 tich rokov, že viem si veľmi dobre vybaviť tie pocity a myšlienky, a neviem kam to mám zaradiť. Ťahá ma to smerom k takému pozitívnemu strachu. Opíšem to asi takto.
Robíte vodičák, a práve ste odovzdali vyplnený test. Keďže šoférovanie vás moc nebaví, ale veľmi vám záleží na úspechu, sami neviete, na čom ste. Či ste prešli alebo nie. Nepamätáte sa, kde konkrétne ste spravili chybu, a kde ste to vyznačili správne. Neviete celkom jasne identifikovať, ktorý z 35 testov ste práve spravili, hoci denne ste ich možno trénovali viac ako hodinu po dobu asi viac ako roka...
Nakoniec to spravíte na 55 bodov, teda plný počet, a vy stále nechápete, ako to že ste úspešní, a prenasledujú vás nepríjemné pocity, ktoré vystrieda akási eufória, kde ešte celkom presne neviete si dostatočne uvedomiť, čo sa práve stalo.
Je veľký paradox, že pri neúspechu, to človeku dojde okamžite, pri úspechu ten úspech treba stráviť a riadne si to prebehnúť mysľou...
Niečo také som prežíval ja. O nič v podstate strašné nešlo, a predsa šlo o veľmi veľa... o veľmi veľa...
A o to presne ide v liturgii.
Mnohí namietajú, že predsa v svätej omši je v kuse to isté... Áno je, ale ide o to, že ty práve „to isté“ musíš prežívať ako jedinečný prekrásny moment, a to sa prežiť dá.
Ja sa v nedeľu zúčastňujem na až 4 sv.omšiach, a ja sa toho neviem nabažiť. Je to možno extrém, ale povaha mojej profesie organistu si vyžaduje takýto druh obety, ktorú vykonám veľmi rád.
Keď sa vrátim k môjmu akémusi individuálnemu strachu... Neviem to celkom presne definovať, čoho som sa bál na sv. liturgii. Azda toho, že som pri oltári bol sám, nemal som pri sebe nijakého príbuzného, a musel som sa spoľahnúť sám na seba.
Ten tón slov z mikrofóna, ktorý ešte po doznení som počul snáď celú večnosť... áno presne ste počuli snáď celú večnosť, a veľmi som túžil aby tá chvíľa neprestala nikdy, lebo som bol veľmi šťastný a blažený, a veľmi dobre som si uvedomoval, aké hodnoty pripravil nám Boh, a ako sa máme tešiť zo slávenia svätej omše.. Tešiť.
neuveríte, kým nepochopíte môj tajomný svet....... Ba čo viac..
Aj v bežnom živote, sa musíme veľmi silno oprieť o Boha. Dneska som to celkom jasne počul v zádušnej omši, keď som hral na pohrebe, ako to kňaz pekne povedal...
Svedčím vám všetkým, že veriť v Boha sa oplatí, a nijaká lacná náhrada viery v podobe nejakých inokresťanských aktivít vám plne nikdy nenahradí to, čo sa deje na svätej omši.
To božské, čo sa skláňa k nám nehodným hriešnikom, to krásne, to mystické, ktorého plnosť celkom určite prežijeme azda len vo večnosti...
Toto všetko pre mňa znamená viera v Boha a prežitie katolíckej sv. omše.
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár