Reagoval som na výrok od Augustína, a tu by som napísal moju myšlienku.
Áno, a tu vidím práve ilustrovaný komplex nás kresťanov, ktorí sú si všetci za stolom síce rovní, ale podaktorí sú si rovnejší. Vysvetlím v tomto príspevku prečo.
Analyzovať citáty niektorých svätých, alebo niektorých akýchsi mysliteľov, aj z nášho kresťanského, katolíckeho prostredia je niekedy viac škodlivé ako osožné, viac to robí problémy, akoby to malo dvíhať.
Nechcem samozrejme okolo života sv. Augustína niečoho hovoriť, jeho komentovať nebudem, a ani nechcem, ale kresťan takéto údery pod pás nepotrebuje.
Kresťan potrebuje práve presne opačne, presne v duchu Ježišových slov, že... "Lekára nepotrebujú zdraví ale chorí..."Lk 5,31.
Teda akési konkrétne stimuly, ktoré ho dvíhajú- presne ako v biblickom podobenstve, kde Ježiš pravdepodobne písal do piesku hriechy farizejov, (nevieme presne s istotou povedať, čo konkrétne písal, ale je to mienka biblistov a exegétov) a nakoniec ich vyzval geniálnym výrokom... "kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameňom..."Jn 8,7.
Na druhej strane nehľaďme na stránky Písma ako na nejaký scenár romantickej ideálnej predstavy, pretože Ježiš nás opätovne v ďalšom verši posúva v myslení vpred, a akosi vracia do reality, kedy obrátiac sa na hriešnicu povie celkom jasne..." Choď a viac nehreš..." Jn8,11.
Práve v týchto posledných slov je celá podstata toho príbehu, ktorý vôbec napríklad nevystihol maliar Rembrandt, ktorý stvárnil cudzoložnicu v bielych šatách, a farizejov plných vlastnej spravodlivosti v šatách tmavej farby. Tento obraz je síce ospevovaný, oslavovaný, teší sa isto veľkej úcte v mysli mnohých ľudí ktorí majú radi umenie, a ktoré sa môže v istom zmysle kultúra spojiť s duchovnými prejavmi kresťanstva, ale vzniká tu jeden problém, ktorý vysvetlím hneď.
Práve aj na základe tohoto mohol vznikať nesprávny dojem, že človek čím viac hreší, tým viac potrebuje duchovného božieho odpustenia, čo je v podstate logické, avšak nedokáže sa odpútať od hriechu, čo navodzuje dojem, že pokánie ako vonkajší prejav vnútorného odhodlania o zmene života je nepotrebný, lebo Ježiš ma predsa raz a navždy zachránil svojou obetou na kríži čo je samozrejme správne, ale vedie do nepochopenia, že tým sa to nekončí, a kresťan do svojho života potrebuje činiť pokánie, zanechať zlo ako nedostatok dobra, čo následne vedie u mnohých nepochopenie, že kresťan nepotrebuje spoveď, celkovo ju zavrhuje ako sviatosť u ino katolíckych spoločenstvách, a tým v podstate neustále hreší.
Tu máme dva duchovné aspekty, ktoré keď náhodne spojíme, alebo vytrhneme z daného kontextu, spravíme týmto spsôsobom oveľa viac duchovnej škody ako osohu. Človeka to celkom isto mylne uvádza do nejakej predstavy, ktorá nevníma realitu okolo seba.
Je to možno príčina akéhosi romantického vnímania stránok biblie, kedy kontext biblických textov vnímame na spôsob akéhosi príbehu, ktorý sa vždy končí dobrom.
Ježiš zvíťazí nad svojimi nepriateľmi, Ježiš zahanbuje farizejov na príklade tej ženy, ktorú chceli ukameňovať, Ježiš nasýti zázračne ľudí rozmnožením piatich chlebov a dvoch rýb, uzdraví chromého, chorého, a iných, ktorí teda majú evidentný deficit v telesnom alebo duševnom zdraví, samozrejme vrchol zázrakov spočíva v dokumentovaní troch vzkriesených z mŕtvych... jairovej dcéry, naimského mládenca, a lazára, kedy sa naplno predstavuje božia autorita a zvrchovanosť nad týmto svetom. Takéto ohraničenie vnímania viery je dosť nebezpečené.
Záverom môjho večerného komentáru chcem povedať ešte toľko, že viacerí sa zbytočne v súčasnosti ( nie v biblickom kontexte, ale všeobecne ) starajú do druhých, miesto toho, aby si upratali pred svojím prahom. Toľko môj koment.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár