Skutočná sloboda je v tebe len v tedy, keď už nie si závisly od žiadneho rozhodnutia. Keď jednoducho si, a nechávaš konať iba Boha.
Samozrejme, ako čítate, opätovne je to z pera duchovného otca, a jeho myšlienky mám veľmi rád, pretože sú duchaplné, povznášajú to človeka trochu do inej dimenzie. Nie preto, lebo človek má rád niečo ako stav, kam napríklad môže uniknúť možno celkom ľahko do sveta nejakej virtuality, niečoho, čo v podstate ani neexistuje, jestvuje to len ako nejaká myšlienka, možno nejaký ideál, ktorý je síce zrealizovateľný, ale veľmi ťažko.
Ak by som sa dotkol toho idealizmu, veľmi veľa ľudí idealistov je takých, ktorým to príliš možno v živote nemusí až tak vychádzať, a práve preto vedia akosi fantazírovať. Je však rozdiel v niečom fantazírovať v zmysle uniknúť z reality do akéhosi iného stavu, kde sa možno ja osobne cítim bezpečne, a je rozdiel v prostred danej reality, ktorú prijímam a akceptujem so všetkými pozitívami, negatívami, teda so všetkým tým dobrým a zlým, ale napriek tomu hľadať akúsi inakosť.
Hľadanie inakosti je veľmi podstatný pojem, ktorý zahrňuje asi toto podstatné.
Pri niektorých diskusiách alebo viacerých, ktoré tu postrehnem, málokto ide na podstatu veci. jedná sa o to, že nik v tom nevidí akýsi zmysel. Nikoho nič netrápi, nikto sa ničím nechce zaoberať, ťažko možno niečo abstraktné si vie, respektíve dokáže predstaviť. Keď do toho všetkého zapojíme možno minimálnu dávku empatie, možno aj nejakej tej jednoduchosti, nie však primitívnosti, človek dokáže predsa len pre niečo žiť.
Má proste nejaký ideál, ale ak nenájde súzvuk, teda vidí a vníma tú inakosť, tú odlišnosť, nenechá sa tým odradiť.
Prirovnal by som to k práci, že za to, že sa nám niečo napríklad nepáči, to ešte nie je celkom pádny dôvod, aby sme možno tú pracovnú činnosť len tak ukončili. Mnohí to tak aj spravia, ale to všetko robia len preto, lebo sa niečoho zľakli.
V živote som raz dal výpoveď z jednej práce, kde teoreticky vzato by som mohol byť do dnešného dňa, ale zároveň nemusel. Mal som proste isté výhrady voči daným ľuďom, o ktorých si nemyslím nič zlé, nutne naše rozhodnutia ako také nemusia byť podnietené niečím, čo prichádza zvonka, v nejakej negatívnej, častokrát deštruktívnej podobe, ale na základe mojich úvah, po nejakom čase som prijal isté rozhodnutia, ktoré zaiste ovplyvnili môj život.
Sčasti som mal výhodu, že som síce nie hneď nastúpil niekde inde, čo sa nedalo ani len porovnať, a bola to prvá skúsenosť, musím povedať, že toto moje rozhodnutie mi otvorilo iné možnosti.
Je toto dokonalá sloboda, alebo nie. človek proste niečo musí spraviť, ale niekedy je to pod tlakom nejakých udalostí, kde sa môže, ale aj nemusí cítiť slobodne. Kedy si povie, že je do niečoho proste tlačený, už to nejako nezvládne, je to na neho proste vyvíjaný príliš veľký tlak, cíti možno že to emocionálne nezvláda, nie je odolný voči stresu, voči nejakej psychickej záťaži, takže je to samozrejme na individuálnom posúdení každého jedného z nás.
Záverom teda posledné myšlienky v tomto článku budú znieť asi takto.
To všetko proste je proces, a aj keď to človek v podstate chce vykonať, ten celý proces v ňom musí dozrieť. Niečo proste sa začalo, začalo o niečom uvažovať, proste náhle zmenil uvažovanie, to je normálne, vplyvom vonkajších ( to čo pozorujem zvonka, prostredie, tá inakosť, zmena, niektorí ľudia, osoby proste, a všetko čo si vieme predstaviť) a vnútorných impulzov ( teda všetky tie naše pocity, reakcie, nejaké krátkodobé vzplanutia, niečo proste čo je vlastné len nám samým, a takto by sme mohli menovať ďalej)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár