No. Pridávam teda druhé zamyslenie na tento veľmi zaujímavý citát, ale nie som si istý, čo konkrétne chcel autor ním povedať.
Nebudem a nechcem chodiť okolo horúcej kaše, a poviem na rovinu. Aj keď sledujem niektoré kresťanské stránky či už na inom portáli, tu samozrejme vôbec, alebo aj nejaké zaujímavosti vo všedných portáloch, zarazilo ma predovšetkým hneď niekoľko súvislostí.
Mnohí nie sú vo svojich predsavzatiach vôbec vytrvalí, a to všetko sa ukáže napríklad v nejakom období, kedy stratia primeranú motiváciu. Motiváciu, aby napríklad niečo dokázali. Samozrejme že demotivácia je častokrát silnejšia ako motivácia, pretože odhovorenie človeka od niečoho, čo chceme vykonať, či v priaznivej alebo nepriaznivej situácie, temer vždy má nejaké logické súvislosti. A človek proste v niečom dokáže pudovo konať a uvažovať v nejakých situáciách, ktoré predovšetkým on samotný vyhodnotil ako najsprávnejšie, ktoré nikdy neprišli ako spontánne, ale ako také, ktoré zažil z nejakého dlhodobejšieho pozorovania, práve preto sa môžeme pádne domnievať, si teda na základe toho dlhodobejšieho pozorovania dokázal vytvoriť istý úsudok.
V detstve nie jeden žiak, dieťa, malo motiváciu, napríklad za spravidla prvých päť jednotiek v kuse, niečo dostane výnimočné. V mojich školských časoch som raz mal takúto motiváciu, a veruže sa to oplatilo. Oplatilo sa to hneď z dvoch dôvodov, mal som motiváciu niečo získať v zmysle niečo za niečo, a niečo si aj sám pred sebou dokázať. Dokázať si napríklad aj to, že na niečo stále mám, a nemusím sa zapodievať myšlienkou, že to nedám, je to na mňa priveľa, alebo sa uspokojím aj s nejakým tým nepísaným priemerom, ako to bežne žiaci robia.
V praxi to vyznie, že keď niekto je napríklad dvojkár, tak trojka ho síce môže zamrzieť, ale jednotka ho vôbec nenadchne, pretože mu stačí dvojka, čo značí, že síce možno je menej bystrý ako ten, čo vie takmer všetko, ale pritom je bystrejší ako ten, ktorý je priemer. A keďže niekto naozaj nemusí mať na to, aby vedeli úplne všetko, čo ale nie je nemožné, uspokojí sa s tým, že vie veľa, a vôbec má nemálo vedomostí. Znie to síce na prvý pohľad ako keby som povedal jedno a to isté, ale jedno a to isté to nie je, pretože sa na to musíme pozrieť z nejakého uhla pohľadu. Preto sa na to musíme takto pozerať, aby sme dokázali pochopiť zmysel.
Zažil som situáciu, kedy jednotkárka plakala, keď dostala dvojku, a päťkár plakal, keď dostal štvorku. Zdanlivo nelogické situácie, pretože niekto bol nešťastný, keď dostal o dva stupne lepšiu známku, ako ten, ktorý si práve polepšil z toho opačného konca o stupeň, častokrát s pomocou všetkých zúčastnených, ktorí tam priamo alebo nepriamo mali na to vplyv.
Kto teda má motiváciu dosiahnuť viac? Ako je možné, že človeku je ľúto, to som samozrejme podal obrazný príbeh, ktorý ale väčšina školákov, ktorí si veľmi dôsledne a zodpovedne plnia svoje neľahké povinnosti pozná, a je vcelku reálny a pravdivý.
Pýtam sa teda, prečo je to tak, že keď neukážeme svojim deťom Boha, budú hľadať neprimerané alternatívy, ale o deti ako také sa nejedná, vo všeobecnosti všetkých ľudí do tohoto možno zahrnúť.
Jedná sa o to, že osoba ktorá nedokáže, nevie to proste, akosi akceptovať najvyššie dobro, aj v teologickom ponímaní, akým je Boh, bude hľadať sebe vlastné uspokojenie v niečom, čo pôsobí vyslovene deštruktívne, a nikdy nebude spokojný. Napríklad sa to deje v práci. Všetko je fajn, všetko funguje, ale problémom je, že napriek tomu, že plat je dobrý, mnohí proste nedokážu bojovať s nejakými vnútornými neduhmi, modernejšie povedané, prenasledujú ich stále nejakí démoni, ktorí im nedovolia naplno sa rozvinúť a prejaviť predovšetkým to dobro. Dobro prináša predsa harmóniu a vyrovnanosť osoby ako takej, a zlo presne spôsobuje opak a deštrukciu všetkého toho, či si môžeme pod pojmom dobro predstaviť.
Záverom môjho článku v dvoch krátkych odsekoch situáciu vysvetlím približne v tomto kontexte.
Je to predovšetkým situácia, kedy človek si myslí, že zlom koná dobro, alebo aj naopak, kedy si myslí, že dá sa dobrom konať zlo. V mojich nekonečných častiach som sa o tomto niekoľkokrát bližšie zmieňovali, a jedná sa o to, že v živote nachádzame aj jednu aj druhú situáciu.
Kedy proste človek si vytvorí nejaké alternatívy, pretože pochopí, že s niečím takýmto nemôže byť predsa spokojný, ba čo navyše, nedokáže s touto myšlienkou žiť, a ani ju prežívať a akceptovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár