Dozvedel som sa opäť, ako nemám bojovať sám, proti väčšej sile než mám ja, pretože prehrám, a to vždy. Nechcem komentovať blog, ale zaujal ma nadpis tak, že si chcem napísať recenziu.
Áno, nebojujte sám proti väčšine. Žiaľ, toto si praju vo svojom vnútri, ako svoje najtajnejšie želanie všetci tí, ktorí nám v niečom či už závidia, alebo cielene neprajú.
Mnoho ľudí akosi príliš skoro sa vzdáva, pretože si myslí, že tak videná realita, ako ju vidia oni je pravdivá. Avšak postrehol som v živote, že to tak nie je. Že realita aj v lepšom kontexte je niekedy diametrálne odlišná, než naše predstavy.
Pravda je, že niekedy si veľa vecí akokeby privolávame. Proste na niečo intenzívne myslíme, a niekedy sa to stane. Či v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Veľa ľudí, čo chcem zdôrazniť, sa nechá častokrát oklamať, akí sú neschopní, ako nič nedokážu, pretože v niečom totálne zlyhali napríklad pred ostatnými, ktorí nad nimi vyriekli akokeby nezvrátiteľný ortieľ. Zažijú posmechy na ich adresu, urážky, mnohí ľudia sa neštítia toho druhého akosi doraziť.
Ešte zvláštnejšie je, a to chcem opomenúť, že takíto ľudia si akokeby chcú niečo dokázať pred svojimi neprajníkmi, a začnú sa pred nimi vyťahovať.
Veľmi zlé riešenie. Aj keby si svojmu neprajníkovi, ktorý ťa pre dačo, či už je to tvoja nejaká výnimočnosť, ktorú on nemá, nejaká tvoja osobná charizma, ktorú ti ten druhý len závidí, teda aj keby si mu chcel neviem ako pomôcť, alebo oponovať v niečom, nikdy nebudeš mať pravdu.
Všimol som si to napríklad, a to by som uviedol konkrétny dôkaz na mojich posledných dvoch blogoch. Ako som si ráčil všimnúť, vyvolal som miernu spisovateľskú paniku, na ktorú som celkom pyšný.
Z môjho pposledného a predposledného blogu som celkom iste vydedukoval, a myslím, že správne, že chceme počuť len to dobré. Napríklad aj mňa na to upozornil jeden bloger, ktorého slová, myslím že to bolo asi 3 mesiace dozadu, dúfam že v dobrom, ani mne nepadli celkom dobre, ale predsa som ich nevymazal. Trošku som sa snažil to predýchať, a najmä nechcel som robiť unáhlené uzávery.
Som si vedomý, že ten, kto sa najviac bojí, robí okolo seba najviac kriku. Ten, kto nevie celkom svoje slova vyargumentovať nejakým pádnym spôsobom, použije inšie prostriedky, aby si takýmto možno aj mierne hrubším spôsobom, akoby chcel vynútiť nejakú pozornosť, ktorú chce potom vnútiť druhým a predložiť ako fakt. Nie, nie je to zlé, ale je to nepochopené.
Tu sme pri koreni všetkých problémov. Veľa ľudí, veľa mladých by bolo ďaleko šťastnejším, keby si nechalo poradiť, keby boli o nejaký čas tichšie, keby napríklad sa naučili neoponovať zakaždým, čo mu kto povie, keď dobre vedia, že ich názor nie je pravdivý. Nikomu neberiem názor. Som si vedomý, že každý sa má ku veľa veciam vyjadriť, avšak kultivovanosť a slušnosť by malo byť základom hocijakej konštruktívnej kritike.
Ďalší problém je, že pravdepodobne ten, kto je najmúdrejší, v úvodzovkách, by pravdepodobne neobstál v nejakej osobnejšej konfrontácii. Nemusí to byť hneď nejaká hysterická hádka, stačí nejaká konštruktívna kritika, keď niečo nechám len tak zosypať si na hlavu.
Aj ja som hneď skrýval kadečo, keď sa mi niečo nepáčilo, dnes viem, že už to robiť nebudem, a práve keď nechám toho druhého vyrečniť, keď ho nechám vyrozprávať sa, tak potom sami zistíme, pri hocijakej diskusii, kto je charakter, kto sa vie správať, kto je ako dobre a správne vychovaný, a nespráva sa ako nejaký tarzan so živelným správaním, ktorý bol po dvadsiatich rokoch prvý raz v nejakej civilizovanej spoločnosti. Dobre, hovorím obrazne.
Nikdy sa nesmieš uraziť, ak ti niečo niekto povie, čo sa ti nepáči. Túto veľmi múdru vetu mi vpísala doslova do duše jedna staršia žena. Neviem síce, v akom ponímaní to myslela. Nazdávam sa, že myslela to tak, že človek má dve uši, jedným uchom dnu, a druhým von. Ničoho sa netreba báť, aj keď oponent je nejaká autorita a možno niečo viac znamená, ako som ja. Keď máš pravdu, bi sa o ňu, ak cítiš, že je to správne a spravodlivé.
Prečo to píšem? Pretože som tú staršiu ženu dobre pochopil. Pochopil som ju po roku približne, čo tým chcela povedať. V praxi to teda znamená, že musíš nechať toho druhého sa vykričať, a ticho to strpieť možno aj nejakú menšiu hanbu pred druhými, a viete prečo?
0
Pretože tým len pasívne dokážete, že hlupák je ten, ktorý na vás vrieska, a nie vy..
A keď sa vrátim. Dávam si otázku, prečo by som nemal bojovať proti silnejšiemu, a proti väčšine, keď prehrám akože vždy. To nie je celkom správny názor. Spomeňme si len na tohtoročné majstrovstvá sveta v hokeji. Nemyslím si, žeby Slovensko doň vstupovalo ako kandidát na mastra sveta, a predsa sme skončili ako vicemajstri, čo určite predčilo všetky naše očakávania. Tu je dôkaz.
Na záver by som chcel zapriať príjemný zvyšok sobotného večera a príjemnú zajtrajšiu nedeľu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár