Nevadilo mi to, a práve aj prostredníctvom týchto hodín som veľmi rýchlo vybadal, že človek sa môže realizovať v akejsi paralelnej štruktúre, a predsa som to už vtedy vnímal v tej duchovnej rovine, že človek sa môže zdokonaliť a zdokonaľovať rozličným spôsobmi.
Práve preto som veľa vecí prijímal predovšetkým ako výzvu, a veru dobre som spravil. Človek pokiaľ nájde nejakého človeka, s ktorým si rozumie, a ktorému rozumie, nie je nič lepšieho, možno viacerí toto uznáte.
Spájalo ma s ňou, nazvem to tak, akýsi synoptický ( spoločný pohľad z gréckeho jazyka do slovenčiny, toto slovo sa vyskytuje v biblickej teológii, pri literárnom hodnotení napríklad evanjelia, kedy sa teda evanjelisti pozerali na biblické súvislosti akýmsi spoločným pohľadom, pretože ten výraz synoptické) spoločný pohľad na život, častokrát sme diskutovali spolu či už na prestávke o niektorých podstatných životných otázkach, a to všetko napríklad aj podnietilo to, že som začal blogovať práve tu.... spájalo ma s ňou spoločný pohľad na niektoré skutočnosti, ktoré mali spoločné v tom zmysle, že mali sme spoločné myslenie, zmysel pre spravodlivosť, dosiahnutie, usilovať sa o rozširovanie dobra, priniesť niečo pozitívne, čo si môžem od daného človeka niečo odniesť, a nad čím konkrétne napríklad budem rozmýšľať aj neskôr.
Nikdy by som nepovedal, že možno po sedemnástich, šestnástich rokoch budem myslieť na tie hodiny, a musím povedať, že to všetko naozaj ma napĺňa takou radosťou.
Ja som osobne realista, ale veľmi uznávam hodnoty idealizmu ako taký, pretože idealizmus ako smer mi dáva do popredia isté duchovné hodnoty alebo idey, náprotivkom čoho je v podstate materializmus.
Ak by som to mal vyjadriť chronologicky, tak dva roky po strednej, som začal sem prispievať, a vtedy ešte viac menej tie stredoškolské časy ma dosť ovplyvňovali. Žiaľ, stredná škola, na ktorú som chodil, a naozaj mám veľmi príjemné spomienky, už pred časom zanikla, približne tri alebo štyri roky, ako som toho času zmaturoval, a považoval som to za moje najkrajšie obdobie. Nakoľko som dva roky učil náboženstvo na inej škole, častokrát som myslel presne na toto obdobie, kedy som ja chodil na strednú, aj keď profesijne som momentálne v mojej súčasnej práci úplne iného zamerania, čo sa mi zdá v podstate úplne neuveriteľne, avšak....
Život prináša situácie, kedy ako hovorím v nadpise, človek si niečo myslí, že už je v niečom dokonalý, avšak je len na začiatku. Žalm 139, 1-24 hovorí tieto slová. " ...Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe..."
Z wikipédii som sa dozvedel toto. Realita je mentálne konštruovaná v protiklade k tomu, čo skutočne existuje. To zdôrazňuje, že pre idealistu nie je najdôležitejšia skutočná verzia konkrétnej entity, ale jej mentálne vytvorená verzia. Preto idealisti zdôrazňujú, ako by to malo byť, na rozdiel od toho, ako to je. Idealisti sa zameriavajú na koncepty, nápady, viery a hodnoty.
Omylný perfekcionalizmus v tomto všetkom môže súvisieť približne v tom, a to budem vyjadrovať sa ešte v nasledujúcom mojom článku, že človek prirodzene chce všetko dotiahnuť do toho najlepšieho zdarného konca, chce všetko aby bolo jednak prirodzené, ale aj perfektné, čo sa samozrejme za určitých okolností môže aj nemusí podariť.
Človek ktorý chce všetko neomylne predstaviť a tak si upevniť napríklad nejaké východiskové body svojho života, obyčajne hrá pred sebou a pred inými ľuďmi niekoho, kým v skutočnosti nie je.
Ako môžem povedať napríklad aj z pozorovania niektorých v mojom okolí, mnohí sú schopní uveriť, že niečo majú, pričom to nevlastnia, nejaké nemateriálne hodnoty, povyšovanie sa nad druhými, a opovrhovanie. V tomto súvisí ten omylný perfekcionalizmus, že niekedy sme si teda latku poznania nastavili pravdepodobne príliš vysoko.
Záverom moja posledná reflexia v tomto článku je približne o tomto. Mnohí chcú dosiahnuť isté méty, aby sa vyčlenili z davu pri akomsi hodnotení, aby nezostali priemerní, pretože dobre vieme, že od priemernosti k nadpriemeru vedie pomerne náročná a strastiplná cesta, ale cesta od priemeru k podpriemernosti, to je v podstate úsek cesty, medzi ktorými je v podstate len krok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár