Úvodom môjho nového článku teda kladiem viac menej rečnícku otázku, ktorá nie takto: Je podstatné či sa považuješ za zaujímavého človeka?
Odpovedám stroho. Nie je. Nenaješ sa z toho. To, čo si myslia druhí, ti môže byť celkovo ukradnuté. Aj tak toto všetko je číry sentiment. Človek zažije pár minút slávy, a potom je po všetkom. Potom zažiješ päť minút strachu, a zas je po všetkom.
Potom zas prídu nové a nové situácie presne tak, ako plynú dni, týždne, mesiace a roky. Potom bilancuješ dakedy koncom roka okolo Vianoc, ako ja už 13 rokov tu na birdzi stále dačo riešim, že čo som zažil, a čo som nezažil.
Napríklad rozmýšľam, na čo konkrétne mám, na čo nemám, na čo som mohol mať a nemal som, čo som nemusel mať, a dostal som. Či som za niečo poďakoval, alebo som to prijal ako samozrejmé a automatické. V tomto si odpovedz na otázku, že súbor tohoto všetkého robia človeka jedinečným a tým pádom aj zaujímavým, zaujímavým presne v tom zmysle, že nemusíš byť v stredobode pozornosti a centre diania, ale vyžaruješ proste niečo, nemyslím nutne nejakú charizmu, na také somariny neverím, ale proste vyžaruješ niečo, vďaka čomu nezostaneš nepovšimnutý, neostaneš neoslovený, a ten druhý proste bude veľmi rád v tvojej blízkosti a spoločnosti. Inak super téma.
Rád idem trochu za obzor možností, nielen to, čo priamo vypovedá nejaká tematika.
Ak by som mal byť konkrétny trochu, poviem toľko, že človek, ktorý nezávidí, nevypína sa, neteší sa z neprávosti ale raduje sa z pravdy, presne tak, ako lásku definujú a chvália slová písma svätého 1 Kor 13,6....
...Dokáže byť sám sebou, a dokáže byť predovšetkým pokojný aj vtedy, ak sa na neho znesie vlna kritiky, ak ho všetci budú do jedného špiniť, sviniť, viniť, obviňovať z niečoho, z čoho teoreticky môže mať podiel viny, ale zachová si predovšetkým svoju hrdosť a svoju vnútornú duchovnú identitu. Vtedy múdri okolo teba si povedia...
Aha, toto je presne typ človeka, akým by som jednak chcel byť, alebo podľa koho by som sa v nejakých kritických momentoch a úskaliach môjho života chcel riadiť, keď si spomeniem, čo všetko mizerné je okolo mňa.
Ale vieš... Svet chce opak vidieť, a opak počuť. Chce z teba vyťažiť 5 minútové nadšenie a slávu, ktorú si užiješ, ale potom čo... naplní ťa to, budeš spokojnejší? Asi sotva. Mnohí chcú sa niekomu líškať len preto, lebo má zaručenie niečo, čo nemám ja. Menujem konkrétne teda.
Má viac peňazí, má výkonnejšie auto, zato nebýva v paneláku ale v poschodovom dome, nechodí trolejbusom alebo pešo 4 km do roboty, ale chodí autom. Preto.
Lebo sa chceme stále na niekoho podobať, pričom zabúdame na vlastnú integritu, zabúdame na vlastnú originalitu, ktorú si spájame s neschopnosťou prispôsobiť sa niekomu, ku ktorému z nejakého dôvodu nepasujeme.
Je to vyjadrené presne na spôsob, že keby sme chceli posudzovať vlastnosti a schopnosti psa, oproti orlovi, ani jeden nedokáže to, čo je vlastné a jednoduché, celkom prirodzené jemu samému.
Orol nebude štekať ani skákať, ani behať, a pes nebude nikdy lietať. Tak isto je to aj s našimi potrebami, nedokonalosťami, túžbami skrytými, naplnenými i nenaplnenými, zahodenými, premárnenými, nevyužitými, zneužitými, využitými šancami, a mohol by som menovať ďalej. Bol by som rád, keby som dostal odozvu od Teba, že čo si o tomto myslíš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár