Ak človek prichádza napríklad do omylu, ale je napríklad obozretný, veľmi rýchlo príde na to, že sa mýlil, a teda celkom prirodzene logicky sa snaží napríklad obhájiť, objasniť, vysvetliť zrozumiteľne, pretlmočiť proste nejaké svoje stanovisko.
Preto keď teda náhodou nepôjdete do kostola, myslím si, že Pán Boh vás za to šikanovať určite nikdy nebude. Myslím to obrazne, a doslovne súčasne.
Tiež teda pochybujem, alebo vyslovujem dôvodnú pochybnosť, že v každej obci bude niekto kontrolovať na stopercent nejaký test.
Už niekoľkokrát ma napadla situácia, aj pred rokov v čase tejto pandémie, že nikto Vám neprikazuje implicitne (bez jasného vysvetlenia) že musíte byť priamo v kostole vnútri, pokiaľ sa teda vyskytol problém súčasného znenia. Má to praktické hľadisko, aby niekto niekoho napríklad neprovokoval.
Pán Boh za týchto situácii je naozaj všade, a človek nemá nijaké výčitky svedomia. Pokiaľ vám je jasný váš postoj k autentickému prežívaniu vlastnému duchovnému osobnému životu, ktorý vychádza z božej milosti, uvažujete a rozjímate napríklad nad posvätnými staťami Písma Svätého, snažíte sa tomu pochopiť, radi o Písme Svätom diskutujete, viete z hlavy zacitovať napríklad nejaké pasáže, je to len na vašu chválu.
To pravda výrazne svedčí o duchovnej zrelosti a vyrovnanosti, že človeka nič nemôže poškodiť haniť, eliminovať nejako, ani zvnútra, ani zvonka, pokiaľ naozaj pevne stojí na základe, ktorým je prirodzene Pán Ježiš.
Jestvuje ale objektívny problém, že počet ľudí v danom bohoslužobnom mieste sa prekročí, a chcel by som sa spýtať, čo v takom prípade ak príde čo i len o jedného viac. Vyhodíte ho predo dvere, lebo prekročil stanovený limit obmedzujúci počet?
Ako vidíme, máme vo svete aj v mimo - pandemickej situácii viac limitov obmedzujúcich, ako pravidiel, ktoré niečo dovoľujú, umožňujú a podobne. Prečo je to tak neviem, či je to nachvsvál.
Teda niečo viac ma začína obmedzovať, ako to, čo mi začína dovoľovať, a možno tu by som na mieste cirkvi spozornel. Tu podľa mňa zachádzame do akéhosi kresťansko katolíckeho fetišizmu, kde to čoraz častejšie vidím aj na pohreboch. Uvediem teda niekoľko príbehov.
Niekto napríklad zásadne trvá na obrade s intubáciou, (otvorená truhla s nebožtíkom pre možnosť rozlúčenia sa) niekto nevkročí do domu smútku ako obradnej miestnosti skôr, než je truhla už prikrytá vekom. Možno má osobné dôvody, kultúrne, možno sa bojí, teda racionálno iracionálne, ale dajme tomu, rozumiem tomu, treba sa vedieť aj empaticky vcítiť do daného človeka.
Možno nejaké iné, ktoré vyplývajú z trebárs jeho povahy, presvečenia, svojej kultúry a mentality. Niekto kňazovi príde zdôrazňovať, aby pohreb spravil čo najstručnejšie, a k tomu sa pridružili už aj svetské zákony. Vraj pohreb má trvať do 15 minút. Prosím vás. Pohrebná liturgia slova, má isté jasné konštrukčné parametre, teda má istý postup, ktoré sa obísť vôbec nedajú, ani keby ste neviem ako chceli. Vykonať bohoslužobný cirkevný obrad za cca 10 minút som už síce zažil, ale bola to extrémna situácia, kedy kňaz ukončil obrad, nesúviselo to s dnešnou situáciou, ale priamo na základe podozrenia zo znesväcovania božieho stánku ako takého (ak je posvätený dom smútku, konajú sa tam obrady, ale sv. omše sa tam nekonajú, max. raz do roka na pamiatku zosnulých.
Záverom teda posledná myšlienka k tejto aktuálnej tematike je asi takáto. Ľudské povahy proste nezmeníte nikdy. Otázka je komu vyhoviete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár