Našiel som teda jeden citát, ktorému sa povenujem v tomto článku. Znie takto. Začína sa viac menej rečníckou otázkou, kde sa odpoveď v podstate nečaká, pretože rečnícka otázka je stavaná, ako dobre všetci vieme nie na konkrétnu odpoveď, to by bolo príliš jednoduché, ale je vymyslené na premýšľanie, aby človek sa dopracoval samostatne k nejakému záveru, ktorý si v podstate vydedukuje skôr či neskôr sám.
..."vieš čo je naozaj vnútorná sila? Odpustiť človeku, ktorému ani nie je ľúto, čo spôsobil...."
Proste sám sa dopracuje k nejakému výsledku. Ako sa to deje. Na začiatku v podstate musí prejsť nejaký impulz, ale viac menej ten impulz sa snažíme zahnať a nerozmýšľame nad tým. V podstate robíme chybu, lebo impulzy sú na to, aby človeka dali do pozornosti, a nie to, či bude alebo nebude nad tým premýšľať.
Mnohí nechcú premýšľať nad dôležitými vecami, čo považujú za prejav sentimentality, za možno prejavy akejsí nízkej citovej slabosti, ale vedzte, že to nie je tak. Aj keď naozaj človek sa za niečo trápi, môžem to vnímať z dvoch hľadísk. Buď sa ma to nejako bytostne týka, a musím to v podstate riešiť, lebo iná možnosť neexistuje.
Vôbec som nečakal že budem sa kedysi venovať tejto tematike, ale som za ňu veľmi vďačný, pretože... už dávnejšie to pociťujem na sebe.
Pojem vnútorná sila nie je celkom jednoznačný práve preto, lebo to, čo je podstatné, je očiam neviditeľné, presne tak, ako to definuje exupéry, a ako somto opisoval nespočetne veľa krát. Veľa krát preto, pretože na mnohé situácie sú nespočetne veľa variácii, možnosti riešenia.
Niekedy sa môže stať, že práve toto je prejav sentimentality, že človek možno sa nevie od niečoho odpútať, a preto odpúšťa, a tomuto venujem teda osobitný blog.
Sú ľudia, možno sa tomu ešte budem venovať ako spomínam vyššie, ktorí si dokážu tých druhých proste akosi pripútať bez toho, že to potrebuje jedna či druhá stránka, a to je riziko, že človek v podstate stráca sebakontrolu nad niečím, čo pod kontrolou jednoznačne musí mať. jednoducho mentálne ešte nedokáže byť samostatný, a preto nedokáže odmietnuť niečiu spoločnosť, ktorá v samej podstate zlá nemusí byť. Nutne to nemusia byť zlí ľudia, len sú to proste takí, ktorí akosi pre vlastnú zábavku majú radi niečie cudzie príbehy, majú radi, kedy sa niečo deje.
Možno to berú ako spomínam pre nejaký zvláštny druh zábavky, že snáď týmto si vyplnia bez tak svoj prázdny a nudný život, kedy musia sa neustále za niečím len zháňať, častokrát len nad nepotrebnosťami, presne ako to hovorí sv. Pavol vo svojich listoch.
Ak teda ide o to, že je potrebné odpustiť aj človeku, ktorý o to nežiada, ja to považujem aj tak za najvyšší level, najvyššiu formu, nazval by som to sebazáchovy a sebaúcty, pretože jedine vtedy človekom môže prebehnúť akési oslobodenie, a konečné sústredenie sa na podstatné veci, ktoré je potrebné vykonať.
Záverom ešte niečo v mojej nedeľnej reflexii. Práve kedy človek uprednostňuje sentimentálne prejavy, nikdy nedozreje na nejakú podstatnú výšku svojej osobnosti, a nebude mať vyslovene čas vážiť si seba samého so všetkým tým malým aj nedokonalým aj veľkým a dokonalým, ktoré dosiahol buď sám, alebo s pomocou iných, alebo to tak vníma napríklad v duchovnom živote.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
padlyanjel
3. 8.augusta 2021 00:08
Páči sa mi ten citát
Napíš svoj komentár