Presne takto isto je to aj s odpusteným, presne takto isto je to s prípadnou vnútornou silou, o ktorej budem taktiež v dnešnom článku rozprávať. O čo konkrétne ide vyjadrím v riadkoch nižšie.
Na okraj úvodom chcem spomenúť toľko, že keď sa s niekým ja osobne rozprávam, celkom isto mám rád taký jednoduchý humor, avšak mám rád, kedy ma niekto berie vážne, pokiaľ mu poviem niečo, na čom mi naozaj záleží. Nemusí to byť ani znamenať nič dobré, ani nič zlé. V živote máme rozličné spektrum možností, ako zvládať isté životné prejavy, nad ktorými možno jeden deň premýšľame, na druhý deň na to zabudneme, možno sa rozpamätáme na to všetko, a nakoniec, by som to uzavrel v tých myšlienkach, že si povieme, že aj keď možno niečoho sa nám dostalo zlé....
Predsa len nemôžeme všetko brať tragicky a byť vzťahovační, trochu ťažšie slovo, ako to mnohí majú veľmi radi v podstate len preto, aby celú pozornosť sa snažili upútať na seba.
To, či človek celú pozornosť sa snaží upútať na seba, proste strhne to dianie na seba je prejav toho, že ten človek proste nedokáže nie že jestvovať sám, to nedokážu mnohí, a prirodzenosť človeka je tvoriť spoločenstvo, presne tak, ako mi to opisujú aj biblické stránky, keď Boh stvoril Adamovi ženu Evu, aby tvorila s ním spoločenstvo a zdieľala tú celú krásu spolu s ním.
Keď sa prenesieme do súčasnosti, alebo aj do minulosti, keď pozorujeme rozličné historické stavby a pamiatky, koľkokrát som nad tým uvažoval, ako je možné, že ten krásny kostol, ten zámok, alebo proste nejakú vzácnosť dokázali ľudia postavať možno za pomoci akýchsi jednoduchých nástrojov, isto nepoznali techniku, ako sa používa dnes, čo sa týka nejakého projektovania za pomoci počítačov, rozličných technických pomôcok, ktoré sú nápomocné v dnešnej dobe.
..."vieš čo je naozaj vnútorná sila? Odpustiť človeku, ktorému ani nie je ľúto, čo spôsobil...."
Za jeden prvok sentimentality považujem aj tento citát, ktorý som hore uviedol, a dnes v podstate nebudem sa zamýšľať nad ním samotným, čo všetko to pre nás môže znamenať, už som to tak spravil v predchádzajúcich dvoch článkoch, ale to, že či odpustenie človeku ako takému ktorému ako píšem, nie je ľúto, čo spôsobil, nie je prejav našej sentimentality, teda nejaké citové väzby povýšime nad rozumovú úvahu.
Je mi jasné, že aj duchovný život, aj Písmo Sväté naprieč svojimi udalosťami od Genezis po Zjavenie obsah všetkých textov je posolstvo, ako Pán chce zachrániť hriešnika a priviesť ho k sebe.
A práve v tejto rovine tá hodnota vykúpenia od Ježiša je v tom, že on odpustil celému svetu, ktorému ani nie je ľúto, čo spôsobil. Inak, ako v biblickom kontexte to vysvetliť neviem tento citát, a domnievam sa, že niečo také, že človek odpustí niekomu, ktorému ani nie je ľúto čo spôsobil je finta v tom, že .... A to poviem záverom článku...
Že teda človek, ktorý odpúšťa, je tak vysoko ľudsky, duchovne a emocionálne nad vecou, presahuje proste tú úroveň, že nič také zlé z toho vonkajšieho prostredia nemôže ako tak narušiť jeho vnútornú integritu ktorá spočíva v zjednotení sa s tým dobrým, to dobré čo obsahuje jeho vnútro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár