V obrázku boli vyobrazené dva kohúty. Jeden veľmi chudý, taký neduživý, slabý, a veľmi ani neoplývaj ničím, ani krásou, proste ničím, a druhý jemu podobný, ale ten so sebou niečo začal robiť.
Začal pravidelne cvičiť, aby sa vynímal pred ostatnými, a aby sa povyšoval nad ostatných. Napokon aj dosiahol želaný úspech, on sa aj dostavil, ale v akej podobe. Bol vypracovaný, a napokon ako prvý skončil v polievke.
Čo chcem týmto povedať? Nikdy si nedokazujme pred druhými, čo sme my, kde sme, kde patríme, sme niekde vyššie, a oni sú nižšie, alebo ako im dáme patrične najavo, kam je ich miesto, a kde by sme ich najradšej videli.
Je veľmi veľa ľudí, čo ešte človeka ani nevideli, ešte si ho viac menej len predstavujú na svoj obraz, a už ho odsudzujú. Napríklad zamyslel som sa nad tým prečo je to tak, a prišiel som k veľmi zaujímavým záverom. Podelím sa s vami teraz o osobnú skúsenosť.
Keď som bol školák, na základnej škole, zo srdca som neznášal učiteľku, ktorá ma učila v prvom ročníku. Bolo to roku 1993, teda je tomu neuveriteľných 21 rokov, a tá žena mi stále leží v žalúdku.
Áno, ja som jej tak už odpustil. Odpustil som jej to, hoci neviem na to stále zabudnúť a veľmi ma to bolelo.
Na druhej strane potešilo ma teraz to, keď som prijal telefonát od pána kaplána, s ktorým som bol spolužiak v Spišskej Kapitule, a s ktorým ma spájalo mnoho dobra. Okrem toho, že sa neskutočne podobal na môjho suseda, keď som ešte býval v činžáku, ale tá podoba sa totáááálne nedala prehliadnuť, videl som jeho veľkú zapálenosť pre božie veci, a veľmi ma mrzelo, prečo som nebol ja taký.
Trápilo ma dosť dlhú dobu, prečo som sa nestal kňazom, keď som to mal na dosah. Hľa, chcem som opustiť všetko, a nakoniec som neopustil nič. Je pravda, že potom som bol vydaný napospas osudu, ale asi to tak malo byť. Neviem sám, kde je moja cesta, a veľmi balansujem ešte aj teraz.
Myslím si že by som nedokázal sa plne sústrediť na pozeranie primičnej svätej omše, pretože hlboko v mojom vnútri to stále emočne vrie.
Nie som na druhej strane nejaký emočne nevyrovnaný, proste to vo mne ešte je. Pán Boh začal vo mne dobré dielo a hľa.... ja som si ho pokazil jediným momentom, keď som bol preč síce už zo školy, keď som sa zahľadel na dievča, v ktorom skončilo moje kňazské povolanie.
Píšem toto ako vyznanie. Telefonát od môjho spolužiaka, duchovného otca Paliho ma veľmi potešil, ale mal som slzy na krajíčku. Nie z nejakej tupej závisti, ale práve naopak. Slzy radosti, že mám blízkeho človeka, ktorý je kňazom a má moc odpustiť mi v mene Ježiša Krista moje hriechy!
Tak rád by som sa u neho vyspovedal, ale on je ďaleko. Pamätám sa celkom presne, ako som opisoval napríklad, no teda ako v mysli som bol veľmi nadšený a zapálený pre myšlienku ujsť zo školy a ísť sám 200 kilometrov domov. Ako, akým spôsobom, to v mojej ešte vtedy 20 ročnej hlave som azda nemal celkom premyslené, ale jedna je veľká pravda. Po pár rokoch mi to proste naraz všetko došlo.
Všetko mi došlo v jedinom okamihu. V tom, kedy som držal svoju už teraz našťastie bývalú priateľku za ruku kľačiac počas litánií v katedrále, keď som sa zúčastnil diakonskej vysviacke mojich drahých bývalých spolubratoch, ktorých mám veľmi rád.
Došlo mi vtedy, čo sa stalo, a že som vlastne dovtedy plných 4 rokov sa hľadal a trápil každodennou obživou, ktorú som si musel hľadať priam neuveriteľnou turbulenciou, pretože roku 2008 keď prišla prvá vlna krízy, stratil som celkom dobré zamestnanie, a veľmi som sa začal báť.
Pamätajte si dobre jedno, čo poviem. Peniaze nie sú všetko, a nezapredajte svoju dušu, keď obetujete všetko v prospech nejakého hmotného bohatstva, bezuzdného karierizmu, a podobne.
Nemám odvahu zatvoriť sa poza múry kláštora, hoci som pocítil veľkú potrebu tak urobiť, ešte keď som chodil s bývalou. Pešo som šiel do kláštora verbistov, kde som sa zdôveril s mojimi pochybnosťami bratovi rehoľníkovi.
Ozaj, díky za ten super čaj, a ten koláč, či chlieb, bolo to asi tri roky dozadu. Cítim to ako keby to bolo len včera. Detailne si všetko pamätám, viem sa rozpamätať na všetky pocity, ako som vtedy chcel utiecť pre týmto svetom a navždy sa zavrieť poza múry kláštora, lebo som nechcel mať nič dočinenia s hmotným svetom, ktorý je veľmi planý.
Bojím sa, že tento pocit ma bude sprevádzať ešte dlho. Je pravda, že som už úplne vyrovnaný, ale veci, ktoré sa stali, proste neviem dať už nazad, pretože prešli roky.
Kde je teraz tá, ktorá plakala, keď som jej povedal, že chcem byť kňaz, a nakoniec som sa vzdal myšlienky štúdia, aby ma o rok a pol nechala napospas.
Končím. Prijmite moc Ducha Svätého! Otvorte si pred ním srdcia, uverte v Neho, Pána Najvyššieho, a nebuďte neveriacimi, ale veriacimi.
Za mnoho úmyslov, ktoré možno máte teraz vedzte, že sa budem odteraz pravidelne modliť horlivo v modlitbe ranných a večerných chvál, tak, ako to robím súčasne, s prestávkou už niečo vyše sedem rokov.
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
som123
2. 1.januára 2014 15:40
co je moc to je moc
Napíš svoj komentár