Reálna hrozba

Príjemný sobotný deň vám všetkým prajem. Som veľmi rád, že je sobota, a že konečne sa od včera večera začal víkend. Nie ale samozrejme preto, žeby som bol nejako extrémne preťažený, alebo strašne unavený, pretože nemám moc ťažkú prácu. Zišlo by sa jej síce ešte viac, uniesol by som ešte viac, ale je to pohoda, nemôžem si samozrejme sťažovať, a tak si len pochvaľujem.

Len na okraj pripomeniem, že napríklad včera, som veľmi netradične bol účastníkom jedného svadobného obradu u nás v katolíckom kostole. Mali proste také prianie, že sa chcú zosobášiť v piatok. Obvykle sa takéto parády, ceremónie svadobné zvyknú diať v sobotu poobede, a potom sa samozrejme pokračuje v svadobnom hodovaní v úzkom kruhu, ale môže to byť de facto v hociktorý deň.

Bola to krásna svadba, a snažil som sa zahrať tie najkrajšie priesne a organové prelúdiá, ktoré mám nesmierne rád.

To, čo chcem ale hlavné povedať je inšie. V noci zo stredu na štvrtok sa mi sníval veľmi zvláštny sen. Neviem proste prečo, ale vždy keď sa mi niečo sníva, má to nejaký extra charakter. Zvyknem si to veľmi dobre pamätať, a tak tomu je aj teraz. Už som to opisoval viackrát, ale toto bolo veľmi zvláštne. Či to predstavuje nejakú budúcu hrozbu, to nemôžem samozrejme potvrdiť, ale to je najhoršie, nemôžem to ani vyvrátiť.

Snívalo sa mi teda, že som s nejakým francúzskym arcibiskupom utekal pred moslimami. Neviem samozrejme meno, len to viem, že som jasne vo sne počul, že je to francúzky arcibiskup, a bolo to ďaleko, za hranicami mojej vlasti.

Počúvate aj vy tú hroznú situáciu na Kryme? Modlíte sa za pokoj a mier vo svete, a aby boli odstránené všetky vojenské hrozby, manévre, konflikty, ktoré ohrozujú priamo tento svet?

Keď budeme ničiť všetko okolo seba, keď budeme egoistami, keď sa nebudeme vedieť podeliť, stačí s nejakým málom, nemusíme nasilu vnútiť niekomu to, čo sa mu nepáči, dopadne to katastrofálne.

Donedávna sme si to nevedeli predstaviť, ale ja to vnímam ako veľký varovný signál pre mocných a bohatých tohto sveta, ktorí veľmi radi vykorisťujú tento chudobný ľud, ktorý ledva vie vyžiť z nejakej tej minimálky, a ešte im s veľkou radosťou zoberie všetko, čo sa zobrať teda ešte zatiaľ dá, a zodrať z kože doslova všetko, čo sa ešte zodrať dá, teda nevedeli sme si predstaviť niečo, čo by mohlo narušiť nejakú našu vnútornú slobodu.

Považujeme za úplne samozrejmé, že ráno vstaneme, ok, všetko okolo toho, ideme do školy, práce, alebo čo ja viem, čo, ale že máme pokoj. Ok, sem tam mi nejakí neprispôsobiví zazvonia na dvere domu, a chcú nejaké lóve, alebo jedlo, ok, zvykneme im dačo dať, máme proste určitý štandart, ktorý vlastne ani nemusíme prekročiť, lebo viac nepotrebujeme.

Je preto prirodzené, že niečo musí do niečoho vyvrcholiť.

Ľudia, nechcete veriť v Boha, zavádzate druhých, vysmievate sa z druhých, povyšujete sa.

Toto je najväčšia chyba. Aj teraz som viedol diskusiu s inak veľmi dobrým mojím kamarátom, ktorý ma vytiahol z veľmi veľkej sračky, a som mu za to veľmi vďačný, avšak je veľmi znepriatelený, a veľmi militantne založený voči katolíckej cirkvi. Ja mu to neberiem, je to jeho názor, ale je to strašné.

Ľudia si nechcú jeden druhému odpúšťať, to je najväčšia hrozba. Nepoznajú pojem mier, lásku si zamieňajú samozrejme s nejakým odporným sexom, ktorý nemá s charakterom posvätného zväzku muža a ženy vo sviatostnom manželskom pute posvätené a požehnané milosťou a Najvyššou láskou Pánom Bohom, v dôsledku hriechu, nemravnosti žiadnu autoritu, ktorá by mravne mala byť majákom vo vernosti a láske jeden voči druhého. Kde sme sa to dostali?

Ak takto budeme pokračovať, zničíme seba samého. Budeme sami, odcudzení, budeš otročiť na nejakého vagabunda, ktorí ťa zoderie z kože, a potom budeš nadávať na celý tento svet, lebo nebudeš mať čo do huby vložiť, taký budeš hladný, a vieš prečo?

Lebo sa všetci smejete Bohu, ale Boh sa vysmievať nedá. Je rozdiel medzi hriešnikmi, a medzi kajúcnymi hriešnikmi, ktorí si uvedomujú, že spravili niečo zlé a snažia sa to napraviť.

Určite je veľmi ľahké ísť na spoveď, ak to vnímam z kresťansko katolíckeho pohľadu, ale ruku na srdce, ak ste niekomu niečo spravili, za čo sa mu hanbíte pozrieť do očí, ospravedlnili ste sa mu verejne?

Je veľká choroba ľudstva, keď napríklad som v stave, keď dosiahnem niečo, čo chcem dosiahnuť, vždy som po niečom túžil, dobre, teraz to mám, a potom čo ďalej.

Spomenieš si potom na všetky tie trápne chvíle, keď si rozprával o svojich pocitoch, snoch, čo všetko chceš, a bol si chudák, musel si sa ponižovať, a teraz ak si na nejakej úrovni, zavoláš tým svojim rovesníkom, ktorí ešte nevystúpili na nejakú svoju osobnú métu, aby sa mohli obhliadnuť čo dokázali, lebo ešte bojujú a pracujú na sebe?

Zamyslime sa nad tým.

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu