Som si pôvodne myslel, že som pridal len štyri články s touto tematikou, ale som sa mýlil, ale veľmi rád by som sa ideovo chcel vrátiť k tejto tematike, ktorú považujem za dosť obtiažnu, ale o to pre mňa príťažlivú, pretože pre mna... Čím je teda niečo obtiažne, tým viacej ma táto nepoznaná méta začne lákať. A to je dobré, pretože nepoznané je preto nepoznané, lebo to treba spoznať. Isto nie za každú cenu. Na škole som pochopil, že všetko sa naučiť proste nedá. 

Všetko si predsa zapamätať z učiva nemôžem, tobôž memorovať celé pasáže z knihy, ktorá má možno dvesto strán, a to samozrejme nechcem teraz hovoriť o vysokoškolských skriptách, ktoré svojim obsahom sú niekedy dosť zákerné, aspoň mne to napríklad tak pripadalo, pretože v tých sto stránkach človek sa nevedel niekedy orientovať. 

Nechcem sa zamyslieť, čo konkrétne pre človeka je potrebné, pretože to nevie nikto. Niekto povie, že uvažovať nad niečím, čo ma privádza možno do rozpakov je zbytočné, niekto túto teóriu podporuje, pretože to otvára dvere k poznaniu. Čo teda z toho si môžeme vybrať. Na jednej strane si môžeme povedať, že jedno mi to spôsobuje rozširovanie poznaniu, ktoré mám obmedzené aj tak, na druhej strane ma to privedie do zmätkov. A vieme dobre, že človek, ktorý je o niečom veľmi presvedčený, pričom to zasahuje do rozumového poznania, môže o tom začať pochybovať. 

Častokrát sa to stane veľmi nevšímavo, napríklad v škole, kedy človek vypracoval test. Správal sa veľmi suverénne, možno ako prvý odovzdal test, ale predsa pred odovzdaním ešte trochu zapochyboval, a stalo sa to napríklad aj mne, kedy som z nepozornosti raz na matematike som si opravil asi štyri príklady, ktoré som si myslel na začiatku, že isto sú správne. Nepochyboval som o ich správnosti vôbec, avšak potom niečo nahlodalo moju zvedavosť, a na poslednú chvíľu som svoj omyl napravil a napísal správne číslo.

Pri tomto mi vyšlo ponaučenie, že človeku krátkodobá istota, ktorá síce je istota, ale nevedie k sebareflexii a možnému poznaniu, že spravím chybu, to všetko môže spôsobiť neodvratiteľnú škodu, ktorá sa teda nedá napraviť, hoci si to človek veľmi dobre po tom všetkom uvedomuje. 

Práve to všetko môže mi napovedať biblické poznanie, že menej je niekedy viac. a čo ti všetko môže osožiť, kedy to nevieš ani využiť, ani zveľadiť, ani sa z toho tešiť, len čím človek má niečo hodnotnejšie, vytvorí to v ňom jedno jediné, a to strach. A človek si toho v živote naozaj nahrabne dosť, a ani nevie, prečo to robí. Vie ako na to, ale nevie častokrát prečo, a práve toto logické ne -  zdôvodnenie človeka privádza naozaj do nešťastia, kedy človek analýzou svojho myslenia príde k tomu, že síce je čas na akési korekcie a opravy, ale to pravdepodobne nestihne nie v čase, ale v takej kvalite, ako si to dokáže predstaviť.

.... ale na druhej strane veľmi potrebnú, a to potvrdzuje napríklad aj heslo, nad ktorým sa chcem zamyslieť, ktoré znie takto. 

"Život ani zdravie nie sú najvyššími hodnotami a aj prikázanie, ktoré ich chráni, je až na 5. mieste."

No. Dobre teda vieme, že azda 99 percent občanov tejto planéty povie, že tieto atribúty, ktoré som nateraz vymenoval, nepozná, a predsa ich pomyslene kladie predsa na prvé miesto. Ako je to možné, že v nejakom meradle sa to ocitlo až na piatom mieste. No. Čo teda chcem povedať.

V živote naozaj sa dostávame do nejakého rozporu, kedy nevieme, čoho všetkého sa musíme v živote zdržať. Práve preto, aby v dohľadnej budúcnosti, ktorá sa raz celkom isto stane prítomnosťou, som vedel, že to všetko malo nejaký zmysel, aby ma to proste mierne zdržalo, zastavilo, aby som si uvedomil, že je tu akýsi rozpor medzi večnými a časnými hodnotami, ktoré môžu tkvieť v tom, že všetko chceme tu a teraz. Všetko chceme naraz, málokedy tomu vieme dať logické opodstanenie, a nie sme ochotný napríklad niečoho sa vzdať, niečo napríklad obetovať, práve preto, aby som v budúcnosti možno získal. A získal oveľa viac, než si myslím.

Záverom teda by som chcel zdôrazniť ešte niečo v tomto odstavci. 

Práve preto sa neviditeľné veci javia ako hodnotnejšie, pretože ich síce nevidíš, nevieš ich chytiť do ruky a podobne, nevieš možno fyzikálne a chemicky dokázať, ale je to niečo, čo cítiš, čo v tebe vyvolalo akési obavy, strach, poníženie, alebo práve napak, v človeku to dodalo istú sebaistotu, sebadôveru, pocit povýšenia, ale nie povyšovania, ako by sa to mohlo zdať, a všetko prote to plusové, čo človeku pomáha k akémusi sebarozvoju a dodanie motivácii pre ďalšiu prácu.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár