Aké teda sú to tie sankcie z biblického pohľadu, sa zmienim v riadkoch nižšie. Jedná sa o podobenstvo o márnotratnom synovi. O čo teda ide.
Prvá vec, prvá chyba, ktorú ste teda naznačili už vy vo svojom príspevku je fakt, že chybu, ktorú urobil voči svojmu otcovi je tá, že mal o ňom falošnú predstavu. V dome otca nebol skutočne slobodný. Nieže by to bola vôľa otca, ale bola to žiaľ jeho vlastná vnútorná nesloboda.
Nakoľko sa biblickymi textami zaoberám 16 rokov, dovoľujem si spochybniť.
On práveže nemal vôbec falošnú predstavu.
Je na uvážení povedať, čo je vlastná vnútorná nesloboda. Otázka. je normálny človek ktorý v nejakom čase prehýri majetok s neviestkami, na pochybné zábavy, a potom ho milosrdný otec znova prijíma? Pozrite. Vaše zamyslenie je v rovine romantického rozprávania a nie predstava o spáse človeka.
Pri spáse človek ide o to, že my všetci v podstate do jedného sme presne títo biblickí márnotratní synovia a dcéry, ktorí sa proste musíme vrátiť do domu Otcovho.
Jestvuje tu romantický konflikt ktorý spochybňuje prínos ľudskej spoločnosti, ako to robili filozofické názory, že človek od prírody je v podstate zlý, falošný, zákerný, morálne zdeformovaný, avšak milosťou kresťanského náboženstva, tým že prijal Ježiša do svojho srdca, nasleduje ho v skutkoch, vo viere, pretože viera bez skutkov je sama o sebe mŕtva, neznamená viac menej nič, teda milosťou sa navracia späť do Otcovho náručia.
Predovšetkým však musíme si uvedomiť, že čo konkrétne prinútilo muža prísť nazad.
Bol to fyzický hlad, bola to hanba, že musel chovať a pásť svine, ktoré boli samo o sebe nečistý dobytok, nakoľko žid nemal požiť vôbec bravčové mäso, lebo bolo nečisté, alebo ho na opätovnú spiatočnú cestu domov primkla nezištná láska k Otcovi a prejavenie viery a dôvery v to, že Boh sa o nás stará po celý život, a my sme v podstate len nevďační a neužitoční sluhovia?
Tu vnímame proste tento nielen načrtnutý biblický a teologický rozpor, ale čo je horšie, aj morálny.
Brat si zobral dedičstvo, všetko premárnil, a otec mu pri návrate vystrojil hostinu. ja nechcem spochybňovať evanjeliové slová, ale to všetko je len logický úsudok.
Povedzte v ktorej spoločnosti otec prijme syna ktorý mu s prostitútkami premárni majetok, ktovie čo všetko ešte zlého porobil, a ešte ho bude čakať. Právom sa jeho súrodenec, ktorý podľa biblickej state mu verne slúžil, tým pádom nahneval.
Čiže táto evanjeliová stať je v podstate dosť nelogické, ale je to nelogické len z jedného a to nášho ľudského pohľadu, ktorý hovorí, že bez Božej lásky mi nie sme schopní odpustenia, a teda bez Boha nedokážeme prakticky nič vykonať.
Preto Boh počíta prakticky jedine s tými, ktorí v neho uveria, a ktorí síce budú mať hriechy červené ako šarlát, predsa ich sám Krvou prečistého Baránka dokáže tie hriechy odstrániť.
V prvom rade musí nastať vnútorné obrátenie, ktoré Evanjelium ako také požaduje. A to ste nepovedali. Márnotratný syn sa obrátil, dosiahol vo svojom živote istú pozitívnu konverziu, vďaka čomu jednak bol opätovne začlenený do vyvolenej spoločnosti.
Náš problém je ten, že tento dosť jednak morálne komplikované podobenstvo si v podstate nedokážeme predstaviť ani v teoretickej nie to ešte praktickej rovine. Posledná vec čo Vám chcem povedať je tá, že predsudky je to posledné, čo človek má riešiť. Ale to sme celí my kresťania.
Dávame na predsudky, pozeráme, ako sa na nás pozerajú susedia, či im nie sme na posmech, pozeráme, čo si o nás myslí možno kňaz, možno nejaké to cirkevné duchovné spoločenstvo, poprípade ak sa pohybujeme v práci a deje sa okolo nás niečo kontroverzné, ako sa na nás pozerá teda široká či užšia verejnosť v tom ktorom prostredí.
My sa na to všetko môžeme vykašľať pretože nás obhajovať a súdiť či sme alebo nie sme márnotratní synovia, čo sme premárnili, čo sme prehýrili, bude jedine Boh, a nik iný. Preto starý zákon v žalme 64 hovorí, hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť, a Pán Ježiš v Novom zákone dopĺňa... Nesúďte aby sme neboli súdení.
A práve ten súd nad niekým v nás vytvára pocit nadradenosti, poprípade to, že vieme prejaviť svoje ego, vieme odsúdiť, vieme znevážiť ponížiť, vieme ohovoriť. Posledné čo vám chcem povedať je to, že v tomto všetkom platí jedno. KAŽDY SI JE STROJCOM SVOJHO ŠTASTIA. A či budeme špekulovať o tom, kde je pravda, nedôjdeme prakticky k ničomu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár