Ináč chcem podotknúť, že konečne, po asi mesiaci, z ničoho nič, sa mi upravil nejako v počítači program, lebo som nevedel písať tu interpunkčné znamienka, a tak som si musel moje myšlienky napísať najprv vo worde, a až tak následne prekopírovať ako celý text do tohto pripraveného okienka na blogovanie. Takže, teraz teda opíšem opäť pár mojich myšlienok.
Chcel by som sa v tomto blogu povenovať napríklad falošnosťou, a najmä tým, že musíme sa oslobodiť najmä a teda predovšetkým od všetkých tých, a od všetkého toho, ktorý nám falošne sľubuje čosi, čo nemôže v praxi absolútne reálne splniť, a teda je to klamstvo.
Chce nás takto veľmi inteligentne, ticho a predovšetkým nenásilne dostať pomocou týchto deštrukčných vecí tam, kde to chce tento svet, v nádeji, že to akosi automaticky pod vedením klamstva tohto sveta v tichosti, oddanosti, bez akéhokoľvek reptania, pýtania sa, bez akéhokoľvek zdravého rozmýšľania a uvažovania, kde si reálne musíme predsa vyhodnotiť, čo je pre nás výhodné, čo je pre nás normálne, či to má nejaký zmysel aj v dlhodobejšom horizonte a nielen v nejakom krátkodobom materialistickom ošiali...
Možno som sa až príliš zamyslel nad príliš zložitým systémom, ktorý je veľmi vo svojej podstate prešpekulovaný a veľmi dôverne vymyslený a nastavený tak, aby človek sa v ňom síce cítil príjemne, ale len nakrátko.
Príjemne, ale len spočiatku, keď je omámený planým a falošným čarom reklamy, akýchsi masových kampaní, kde pod nátlakom prijmeme za pravdu to, čo azda sami považovali za klamstvo ešte pred časom.
Svet chce vychovávať géniov, chce vychovať ľudí, ktorí budú mať rešpekt pred zákonami prírody, pred matematikou, budú donekonečna uvažovať, ako mohli otroci v starých dávnych historických dobách postaviť pyramídy, ako jeden zo siedmych divov sveta, ako to všetko je veľmi nádherné a takto oslavujú prízemné hodnoty ľudí.
Tento svet nechce spoznať svoju odvrátenú tvár napríklad nejakej popularity, len chce, aby sme vyzerali všetci krásni a šťastní, ale ako to skutočne je, to už nik nechce počuť.
Akurát teraz, no vrátil som sa z mesta, a ešte sa do neho chystám. Bol som totiž v knižnici, aby som vrátil jednu požičanú knihu. Novú som si zatiaľ ešte nevypožičal, uvidím, čo ma osloví, a v krátkosti opíšem čo som sa dočítal.
Veľmi obľubujem francúzkych a anglických spiovateľov, najmä z obdobia realizmu, ktoré časovo sa prelína s obdobím veľkej francúzkej revolúcie.
Nechcem tu nijako historicky, nie to ešte nejako fakticky a dejinne rozoberať túto nespochybne veľkú udalosť, ale chcem to dať do súvisu aspoň trochu, čo som si zapamätal, alebo teda ako som ja celkovo vnímal teda posolstvo tej knihy. Či to bude správne, to už sám neviem, ale pokúsim sa povedať pár mojich myšlienok.
Ľud príliš verí najmä vtedy, keď sa cíti byť na kolenách, a nevidí nijakú príležitosť ku náprave, a nedôveruje svojim silám.
To je, nazvem to trest za to, že mnohí z nás, mnoho ľudí sa cíti pri sile, vtedy nepotrebuje Boha, sú mu zďaleka cudzie nejaké náboženské normy, alebo nejaké duchovné hodnoty, ktoré samozrejme majú všeobecnú platnosť pre tento celý svet.
To, že treba byť opatrní a treba sa vedieť krotiť, treba brzdiť vo svojom ošiali, a byť veľmi na pozore, aby sme neboli celkom márniví, a aby sme vedeli, kde je sever... ako sa vraví.
Mnoho ľudí nevníma realitu, a jediné, na čo sa tešia, je veľmi klamlivo uspokojujúci pocit nejakého vysokého konta, z ktorého sa tešia.
Isto je pravda, že človek, ktorý poctivo pracuje, ktorému sa darí, a postupom času zistí, že to, čo zarobil, si vie aj ušetriť, nie je márnivý, zrazu zistí, že má toho až až, a potom nevie čo s tým, a začne sa akokeby krotiť, brzdiť...
Sme priveľmi omámení týmto svetom, ktorý kladie ako jedinú podmienku pre život výkonnosť a ľudskú, telesnú silu, ostatné je všetko nič.
Ostatné je všetko nič, ale to len v očiach tohto márnivého sveta.
Ale koľko otcov bolo otrhnutých od rodiny, keď to budovali, koľko ľudských životov bolo pri tom možno zničených, koľko bolestí, koľko obete, koľko zapretia Boha v tom bolo, to už nespomenie nikto, pretože novodobé historické poznatky veľmi neradi opisujú chválenie Boha, v rukách ktorého je náš osud, ako som to v mojich blogoch veľa krát spomenul.
Tak ako teda Svätý Štefan, ktorý s veľkou láskou podľa spisov Svätého Písma ohlasoval vieru v Pána Ježiša, musíme si nutne uvedomiť každý kresťan, kde máme miesto v živote. V prvom rade čestnosť a zásaditosť musia byť našimi silnými stránkami.
To sa teda prejavuje tak, že pevne budeme si stáť za svojimi názormi. Je veľmi ľahké v kostole a na náboženských podujatiach chváliť Pána a verejne takto vyznať vieru v Boha, ale skúsme napríklad pri príjemnom popoludňajšom programe v spoločenstve našich ateistických kamarátov sa odtrhnúť so slovami, že už je čas, aby ste ich nechali, lebo chcete ísť na sv.omšu do kostola, a samozrejme venovať sa aj svojim blízkym príbuzným, rodine, a podobne, veď to je úplne normálne.
Na záver chcem zapriať mnohým z nás, vlastne všetkým predovšetkým pokoj vnútri, a aby sme vedeli veľmi triezvo a múdro uvažovať a spravodlivo rozlišovať medzi dobrým, a tým, čo nám nie je na osoh. Toto vám všetkým prajem. Nech sa vám darí, a nech máte hojnosť milostí od Pána.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár