Kedysi, ešte som bol na vysokej škole, súťažili sme, že kto koľko klikov a drepov dokáže spraviť, či už naraz, alebo v sériách, v týchto cvikoch pokračujem takmer do dnešného dňa, posledne keď som sa bol prejsť v mestských lesoch. Začínal som na malom počte, časom to stúpalo, pretože som chcel sa na vlastnej koži presvedčiť, čoho konkrétne pri zvyšovaní nároku na seba som schopný ešte vykonať. Reku vyskúšam, či som nevyšiel z cviku. Nechcem povedať, že som nejaký vyšportovaný rambo, avšak disciplína už človeka je potrebnejšia ako motivácia, a práve aj v týchto pomerne nepatrných okamich sa to naplno prejavilo, a pokúsim sa povedať prečo.
Motivácia ako taká úzko súvisí so sebadisciplínou. Darmo je človek motivovaný, keď nie je disciplinovaný. Mnoho ľudí preto niečo napríklad začne, ale nedokončí. Niečo začne, do niečoho sa pustí, potom ho to omrzí.
Na druhej strane by som chcel zdôrazniť fakt ako taký, že všetko, čo si zaumienime, nie je potrebné aj dosiahnuť. Je mnoho udalostí, ktoré som chcel zažiť, ale sa mi to z nejakého dôvodu nepodarilo. Buď od toho zámeru som ja sám upustil, alebo mi to nebolo nijako umožnené. Počas života v týchto možnostiach, alebo nemožnostiach, sa snažím nájsť nejakú tú životnú paralelu, čo s čím v podstate môže súvisieť, ako sa na to všetko dokážem pozerať reálnymi očami, keďže snažím sa byť predovšetkým realista.
Byť realistom pomáha prekonať napríklad aj prípadnú lenivosť, alebo prehnanú sebamotiváciu, vďaka ktorej človek nie raz môže byť vysmiaty, kedy niečo nedokončí do zdarného konca. Obyčajne to človeka dokáže veľmi rozhodiť, a možno obyčajne sa začne vyhýbať aj danému miestu, alebo príslušnej lokalite, s čím alebo kým všetkým môže pociťovať akúkoľvek súvislosť čo sa týka dosiahnutia nejakého úspechu, alebo toho, či človek niečo nedosiahol, a to všetko mu to začne pochopiteľne pripomínať, čo môže, aj nemusí byť dobré.
Nemusí byť dobré preto, lebo človek niekedy má už dosť toho zlého, dobre vie, o čo všetko tam išlo, a nepotrebuje sa vracať k nejakým starým ranám. Takým, ktoré možno už prešli, ale možno to ešte nestihol akosi emočne spracovať, čo by som tiež chcel upozorniť ako podstatnú záležitosť.
Zvýšené sebanároky neznamenajú automaticky, že sa zvyšuje u človeka aj sebadisciplína. Častokrát človek je motivovaný pred niekým si niečo dokázať, niečo proste dosiahnuť, ktorým počinom samotným si vzbudí možno náležitú pozornosť, uznanie, nejaký rešpekt. Sčasu na čas sa v športovom zápolení napríklad dokáže vyskytnúť nejaký jedinec, ktorý trhne nejaký dovtedy prakticky neprekonaný rekord ľavou zadnou, a tvári sa, ako keby sa nič výnimočné nestalo.
Pri sebadisciplíne a motivácie, prípadne jej strate napríklad badám aj to, že človek niečo chce dosiahnuť, rád o svojich pocitoch napríklad rozpráva, ale nechce sa do toho vôbec odhodlať, a takýmto počinom je schopný niečo dobré, prospešné odkladať na neurčito, len pre jeho škodu.
To všetko sa môže prejaviť napríklad vtedy, kedy človek nie je vystavený nejakým pohľadom, kedy pracuje možno v ústraní, nedá zbytočne o sebe vedieť, možno v niečom cíti nejaké znechutenie, ktoré si možno ani nevie vysvetliť. Chce na niečom pracovať, ale ako keby niečím bol hatený.
Záverom môjho motivačného článku by som pripomenul ten fakt, že každého z nás bez výnimky dokáže prenasledovať niečo, s čím vedieme možno nerovný súboj, a nevie ako sa to skončí. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár