Keďže pravidelne chodievam na turistiku, inak tomu nebolo ani včera, inak tomu nebude ani dnes. Poobede by som sa taktiež chcel vybrať sa prejsť. Mám to veľmi rád. Včera som si spravil aj zopár záberov v ajfóne. Možno aj mňa napadlo, prečo robím niečo, z čoho možno nemám nič.
V živote sa proste stáva, že človeka motivuje nejaká práca, z ktorej nemáš proste nič. Robíš to viacmenej len pre nejaký úžitok, len pre svoje vlastné potešenie, a takpovediac, ani nevieš prečo. Hraničí to s uvažovaním, že či má zmysel aj nejaký nezmysel, ktorý nechtiac človek vykoná. naprieč dňom človek nie jednu vec napríklad pokazí, a možno ho to mrzí. Postupom času ale zisťuje, že práve vďaka tej pokazenej veci, napreduje. Znie to častokrát ako paradox, ale je to tak.
Je to niečo ako skúška správnosti. Skúška správnosti neznamená, že idem si overiť, kde som zlyhal, alebo pomýlil, urobil proste nejakú matematickú chybu, aby som si to opravil, ale idem si cielene opraviť to, kde som sa pomýlil. Tá konkrétna chyba sa celkom ľahko dá novým presným výpočtom napraviť, pretože matematika je presná veda. Neexistuje tam nejaké kontraproduktívne špekulácie, ktoré niečo vyvracajú, alebo potvrdzujú. Proste je to o nejakom konkrétnom výsledku, ktorý je celkom isto presný na desatinné čísla, a to číslo je presné a sedí to.
A mňa konkrétne motivoval každý jeden počin, kedy som videl, že som v niečom bol úspešný, a chcel som byť úspešný ešte viac. Videl som možnosť práve tam, kde iní videli brázdu. Nechcem teraz pôsobiť ako nejaký človek, ktorý by nedajbože chcel reformovať školstvo, aj keď v ňom vidím a vnímam kopec nedostatkov, pretože škola a školské prostredie sa ma už roky netýkajú v nijakom smere. Istého času som učil na základnej škole, kde bolo super. Postupom času som dozrel zas na iné povolanie, v ktorom som tatiež dozrieval, a vo všetkom som videl zmysel, pretože som vnímal, že človek sa proste denne v niečom zdokonaľuje a zlepšuje, aj keď na prvý pohľad to ešte tak jasne nevidieť.
Videl som zmysel v zlej známke, ktorá mi slúžila k poznaniu, že musím si ju opraviť. Úplne všetko človek vedieť, prirodzene, nemôže. Nie je to možno nemožné, aj o tom by sa dalo teda polemizovať, či človek dokáže naozaj všetko obsiahnuť, ale viacmenej je to nemožné.
Teda aj keby to možné bolo, dá sa povedať, že je to zbytočné, pretože človek v živote počuje a vykoná mnoho vecí, ktoré sa javia napríklad ako zbytočnosť, ako absurdita v danom konaní, javí sa niečo ako nepodstatné, a práve to niekedy človeka dokáže natoľko fascinovať, že mu venuje spústu času a vymedzí si na to dostatočne veľký priestor.
Nie jeden krát sa mi stalo, že som venoval čas niečomu, v čom som nepotreboval venovať čas, ale paralelne som nemal na výber. Ono to je všetko o tom, že človek proste potrebuje nejakú, nazvem to, ideu prebádať, aby si bol istý, či to stojí za jeho pozornosť, alebo nie.
Mnohí lamentujeme, že venovali sme sa niečomu, čomu sme sa nemuseli, a to všetko nás do toho lákala len naša číra zvedavosť, ktorá povýšila všetko ostatné nad prijatím vedomosti. To znamená, že nechceli sme sa o niečom dozvedieť z hľadiska našej širšej informovanosti, ale len preto, aby sme podnietili našu zvedavosť, ktorá v danom kontexte nám je zbytočná. Nie jeden krát naša zvedavosť nám len úplne zbytočne napríklad zapríčinila mnoho problémov, bez ktorých, celkom pochopiteľne, sme sa teda mohli zaobísť.
Záverom poviem toľko, že, človek, ktorý sa snaží byť vyrovnaný a pokojný, nemusí nad všetkým sa zamýšľať a neustále mať svoje konanie, ale najmä svoje myslenie pod kontrolou, ale je dobré niečomu nechať aj voľný priebeh. Človek naprieč akosi líniou vo svojom živote predsa má právo v niečom sa pomýliť, a má právo prípadne aj na nejakú korekciu úprav, má právo v niečom sa aj opraviť, aj keby to mu bolo neviem ako nepríjemné, vždy potom človek vyjde ako víťaz.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár