Už od školských lavíc som mal strašne rád ten pocit, kedy som si postupne napríklad ku koncu roka opravil niektoré známky, či už z dôležitejších, alebo menej dôležitých predmetov. Nevedel som v podstate ani prečo konkrétne to chcem dosiahnuť, nakoľko všetci dobre vieme, že častokrát sa jedná len o pocit, že známka v podstate nič nehovorí o charaktere človeka. Mnohí dbajú len na známky, a v človeku to niekedy doznieva ešte dlho po škole, avšak ja sa veľmi rád a často spätne k tomu vraciam, a tie úspechy všetko pôsobia niečo ako hnací motor ďalších úspechov.
Je preto pochopiteľné, že niekto rád spomína na úspechy, ako na neúspechy, z ktorých donekonečna sa musí len poučiť. Niekedy má možno opačný pocit, ako to čo spomínam v tomto citáte, a síce, že síce chce byť lepší, avšak... prestáva byť dobrý, napriek tomu, že sa možno snaží a usiluje zo všetkých síl, cíti, ako postupne mu odbúdajú sily. Nakoľko som už po tridsiatke, a cítim sa plný energie a sily, veľmi rád športujem, beriem niektoré veci tak, že pokiaľ nenadobudnem v niečom dobrú mieru, postupne to všetko ma zotročí. Ako to myslím?
Aj dobré veci môžu nám osobne škodiť, či už nám osobne, alebo celkovo v prostredí, kde sa nachádzame. Presne v tom duchu, že keď niekomu podáš prst, zoberie ti celú ruku. Teda chceš niečo dobré vykonať, ty konkrétne máš aj dobré srdce, ale druhí to tak pochopia, že treba sa držať známeho hesla, využi všetko vo svoj prospech. Mnohí z nás máme tendenciu byť dobrými, zlepšovať sa, byť správne naladený v každý čas, niečo dotiahnuť do konca.
Človeka mnohé veci nabádajú byť lepšími. Mnohí ani v tomto nemajú dosť, a človek ani v konaní dobra, hoci sa vrelo odporúča prekračovať akési normy a zaužívané trendy, nevedia kedy prestať. Veľmi rád si človek dopraje toho dobrého. Máme radi zmrzlinu, máme svoje obľúbené jedlá, samozrejme aj ja, na ktoré nedám dopustiť. Mám veľmi rád špagety, o ktorých som sa nie raz zmienil, ktoré od detstva vyvolávajú vo mne eufóriu, a predsa o nič nejde.
Svedčí to ale na druhej strane o tom, že dokážem sa uspokojiť aj s maličkosťami, nie som náročný, mám rád pomerne jednoduché veci, dokážem z minima vyťažiť maximum, a ako spomínam v prvom odstavci tohoto blogu, snažím sa tak byť dobrým, aby som neprestal byť lepším, ako to spomeniem v obrátenom poradí, aby to znelo možno ešte trochu zrozumiteľnejšie.
Ako spomínam, čo konkrétne teda môže znamenať to, že kto nechce byť lepším, prestáva byť dobrým.
Nie jeden krát som sa zamyslel nad tým, či je zdravé stále napredovať dopredu. Keď si aj vezmeme mnohé technologické postupy, mnohé zmodernizované a automatizované postupy, niečo ako vyšši stupeň mechanizácie, k čomu konkrétne to speje. Hrôza ma napĺňa, ako bude svet vyzerať bez spaľovacích motorov, automobily sú moja veľká vášeň.
Minule som pridal jeden prírodný obrázok, pod ktorý som citoval myšlienku zo Starého Zákona, ktorú zopakujem, ..."A akým veľkým bol dnes tvoj život v mojich očiach, takým veľkým nech je môj život v očiach Pánových a nech ma vyslobodí z každej úzkosti..." 1 Sam26,24
To je vlastne taká vzájomná prosba, kedy človek v podstate potrebuje aj také uznanie, aby ho to motivovalo konať to dobro, čo koná aj naďalej, pretože toto musí tvoriť podstatu našej spoločnosti.
V našej spoločnosti kladieme dôraz len na materiálne dostatky, alebo nedostatky, ale je nám na škodu veci niekedy úplne jedno, ako sa medzi sebou správamie, ako konáme, či konáme vo svoj prospech, čo v podstate nevadí, ale či tým našim prospechom niekomu napríklad neublížime. Či je v poriadku že tým, že nechceme napredovať v tom dobrom, v podstate začíname stagnovať, a ako spomínam v nadpise môjho článku, prestávame byť dobrým.
Záverom mojej večernej reflexie by som chcel v krátkosti opomenúť asi toľko, že otrocky nemusíme za každú cenu v niečom stále napredovať, ale je dobré, kedy človek si vykoná niečo zmysluplné, vďaka čomu bude mať stále pre nejaké ideály žiť. To je všetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár