Pôvodne som chcela napísať ďalšiu filozofickú úvahu na základe pozorovaní môjho malého veľkého sveta, ale potom, ako som dva razy nešťastne zrušila rozpísaný článok, som to vzala ako znamenie, na ktoré nedávam. Áno, alibistická zmena témy. Ale ja sa k tej pôvodnej raz vrátim.
9. december roku pána 2014. Perinbaba pravdepodobne neplatí dane, protestuje, alebo sa niekde bezhlavo vyváža vlakom, keďže už má svoj vek. Cesty zľahka pokropené chladným dažďom zívajú prázdnotou a ja pomaly pristupujem k svojmu oknu, z ktorého pozorujem tiché okolie a nechávam vodopády slov a spletitých myšlienok voľne prúdiť. A zhodnocujem.
Vianočná nálada ,napriek vôni medovníkov rozprávkovej nemeckej babičky , mnou ani zďaleka neoplýva, no už teraz môj šedý procesor pristupuje k novoročnej tradícii.
Rok mi ušiel, a už je znova december.Takto pred rokom som sa po relatívne nenáročnom pondelku nachádzala v malom byte na okraji Bratislavy, oplývajúca pocitmi osamelosti. Sedela som v maličkej kuchyni v spoločnosti baróna Draculu, ktorého chladivú spoločnosť by som v momente vymenila za prítomnosť niekoho, komu v žilách prúdila skutočná krv. Jedno koho. Výkriky večne neurotického deda, dožívajúceho svoj život v byte podo mnou, celkovej atmosfére tiež veľmi nepridávali. Tabuľka čokolády mizla ako obratom v sprievode pochybností, či som naozaj tam, kde mám byť, a či je to to, čo naozaj chcem.
Úprimne- bolo. V tom danom momente som tam byť chcela. A aj som tam byť mala. Aby som zistila, čo vlastne v živote nechcem. Aby som zistila, aké to je. Byť sám. Ísť sám. Ísť si za naivnou domnienkou sladkej adolescencie, ktorá vám nenastavuje pravé zrkadlo. Človeka dovtedy láka to, čo neskúsil a mohol tísíc príbehov počuť, či dobrých, či zlých. Vlastná koža je najsilnejším pamätníkom, do ktorého sa všetko zapíše.
A dnes je opäť deviaty december roka ďalšieho a ja stojím pri okne svojej izby v teple domova. Namiesto úzkostlivých myšlienok sa v mojej hlave predháňajú záblesky kreativity, ktoré nebrzdí žiaden akútny nedostatok endorfínov. Počas tohto roka som stretla mravenisko ľudí, ktorí ma posunuli ďalej a vďaka, ktorým som sa posunula sama, lebo som si z každého pretnutia našich ciest niečo zobrala. A skúsila som sa vydať inou cestou, ako mi bola pôvodne nalinkovaná.
Vďaka tomu som zistila, kadiaľ naozaj chcem ísť a namiesto večného živého snívania som sa tou cestou aj vydala. Vďaka tomu všetkému som stretla svojho rozprávkového priateľa, pracujúceho na svojej kalokagatii. Vďaka tomu všetkému som uverila, že všetko je možné, a začala som rozbiehať vlastné idey, nechala zabehnutý školský systém a keď človek veci správne podá, aj okolie nereaguje práve nepriaznivo. Podľa niekoho som si možno vybrala ťažšiu cestu, ale kto mi definuje pojem ťažšiu ? Šťastie chce úsilie a tak to proste je. Či už prácou na vašej osobnosti alebo budúcnosti. Nakoniec sa to aj tak v konečnom dôsledku prelinkuje.
Krásne na tom je, že človek nemá ani poňatia, čo bude, a to je na tom na druhej strane to krásne. Detskú zvedavosť by si mal strážiť každý na prahu dospelosti, nehádzať ju do vreca hrdzavejúcich rároh. "Dospelácka nuda" prichádza so stereotypom, ktorí hubí zvedavosť. Istota zajtrajškov nie je práve najlepšie riešenie. Je, ale trochu iným spôsobom, ako každodenným stereotypom. Aspoň podľa mňa. Teším sa na prekvapenie zajtrajška vďaka otvorenosti novým možnostiam. A čo vy ? Necháte sa prekvapiť aj vy, alebo presne viete, či sa bude vo vašich ďalších a ďalších dňoch odohrávať znova to čo včera a dnes ?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár