Už som bola hore. Ale oči som aj tak neotvorila. Nechcela som. Realita je krutá a mne sa nechcelo do nej vstávať. Samozrejme nemôžem takto ostať večne. Pomaly a opatrne som otvorila oči. Žlté svetlo mi udrelo do tváre a ja som sa len prevalila na brucho.
" Dobre ránko princeznička, dnes je vonku krásne počasie. Už treba vstávať do škôlky."
" Choď do prdele Thomas." Devätnásťročný brat vám s radosťou kazí život. Aj keď v niektorých prípadoch by som ho nevymenila za nič na svete. Keď som mala osem rokov a on dvanásť spadla som z bicykla a zlomila som si nohu. On ma zobral na ruky a odniesol domov peši a potom zavolal záchranku. Mama vyšilovala ale nebolo to nič zvláštne. Celé dva mesiace som dostávala celú maminu pozornosť aj keď ten kto si ju zaslúžil bol Tomáš. Nevedela som ako mu to vynahradiť až keď som nemala trinásť v tedy som sa dozvedela, že chce byť bubeníkom. Mame som dohovorila aby ho prihlásila na školu ale na to hlavné si šetrím už dva roky.
" Ako si želáte, princezná" typický Thomas.
Dať sa dokopy chvíľu trvá. Kým som sa naraňajkovala už aj ubehlo dosť času ale stále som mala pol hodinu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár