Ale ja to poznám určite.
A je to vcelku na nič, ten pocit.
Keď niekoho milujeme, ale nemôžeme s ním byť, lebo sa vydal na inú cestu. Aj tak to je jedno, lebo dobre vieme, že s ním by nás nič dobré nečakalo.
Bola by to jednosmerná cesta do pekiel.
Proste by sme s tým človekom neboli šťastní úplne, pretože to nie je až tak vcelku ono, byť s ním. Ale naše srdce aj tak z nepochopiteľných príčin stále za ním piští. Ale náš rozum už našťastie to prosíkanie srdca umlčiava s tým, že je to pre jeho dobro.
Aj tak občas naše srdce prekričí náš rozum a ukradne si pár chvíľ s tým človekom. Ale je to len chvíľkové šťastie, možno na pár hodín, či minút, pokým sme s tým človekom.
Ale akonáhle už nie sme s ním je nám hrozne. Ako rýchlo pocit falošnej spokojnosti a šťastia príde, ešte rýchlejšie vyprchá.
Napriek hrozným pocitom potom, srdce čaká na každučkú chvíľu kedy bude môcť premôcť rozum. Ale po mnohých opakovaniach zničujúceho pocitu, už našťastie náš rozum má kontrolu nad hlúpučkým "milujúcim" srdiečkom.
Keď navyše príde ten fakt, že už sú nám aj znemožnené tieto "úteky od zdravého rozumu", ďakujeme "niečomu tam hore" že už riadne ani nedá šancu nášmu srdcu prekričať rozum.
A po čase už rozum úplne prevládne srdce, a ono si už len potichučky túži a zmieruje sa s tým, že už navždy to bude len túžba a nie skutočnosť.
*spadla slza*
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
loriana
19. 1.januára 2013 12:16
ale notak mňa už tiež napadlo , že nemám čo ponúknuť Bradovi Pittovi. Niektorí sú skrátka "inej váhovej kategórie". Nepriniesli by mi šťastie
Napíš svoj komentár