(EDIT: rád by som vás upozornil, že som to písal hlboko v noci, totálne unavený ale neschopný zaspať, v nálade pod psa, takže takto berte s rezervou...)
Ležím vo vani. Ach, milujem teplé kúpele. Ale teraz ani ten teplý kúpel nieje to čo býval. Na okraji vane leží britva. Divím sa, že sa dá ešte niečo podobné kúpiť...holí sa s tým ešte niekto??? Asi nie, zrejme to vyrábajú len pre tieto prípady.
Ťahám britvu, škrabe kraj vane. Sakra, bojím sa. Bude to bolieť?
Šššš...ani nie. V pohode.
Krv sa pomaly začína vynárať a odkvapkáva do vody. Spolu s tečúcou vodou ide rovno do odtoku. Chvíľu sa ešte víri a potom spadne rovno dolu. V normálnom prípade by mi to bolo asi ľúto, ale teraz mi to je jedno.
Pomaly odpadáva a opúšťam svoje telo. Stúpam hore a vznášam sa nad ním. Pozerám sa naňho, aké je čisté, no zároveň neskutočne zasraté od blata a prachu všade naokolo. Ten asi zmyť nepôjde, keďže ho nieje vidno...
Je zvlášne. To telo. Ako tam tak leží...krásne samo o sebe, ale škaredé od toho, ako ho nikto nechcel.
Fakt, nemám dôvod si ho nechávať. Len ma zväzovalo. Viem, mali ste ho všetci radi. Nie mňa, to telo. Ale to mi nestačilo. Ja som chcel, aby ste ma mali radi celého.
A tak idem. Vznášam sa hore, meter, dva metre, tri, pomaly prichádza strop...
Ale v tom...tvoja tvár sa mi zjavuje pre očami. Preboha...toto chceš opustiť? Tiež ťa nechcela, ale...čo keď si to raz uvedomí? Čo keď raz zakopne, obzrie sa a uvidí, že to, čo tam celý čas ležalo, jej za to stojí?
Musím sa vrátiť naspäť. Predstava toho, že raz sa ti znova budem môcť pozrieť do očí, prejsť pohľadom po tvojích neskutočne krásnych pehách a dotknúť sa tvojich pier...nikdy sa to asi nestane, ale...čo keby raz náhodou? Stále tu je šanca, to magické \"ČO KEBY...\"
0kej, idem naspäť. Napriek tomu, že o tom nevieš, držíš ma tu a nedovoľuješ mi odísť. Musím proste zostať...
Vchádzam späť. Rany sa ako zázrakom okamžite hoja. Vychádzam z vane, osuším sa, lahnem si do postele a zaspávam, opäť a v poslednom čase stále, s myšlienkou na teba...
(venované Jej, ktorá o tom ani nevie a vďaka ktorej som opäť po dlhom čase objavil tento pocit, ktorý ti v jednej sekunde dáva moc nad všetkým, no v tej ďalšej ti ho nemilosrdne berie a necháva ťa trápiť sa samého...)
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A sme doma.
Myslienku komentovat nebudem, neda sa ani poradit/pomoct, jedine podrzat, co mozem pre teba urobit, je to ze ti vecer potlapem po pleci "to bude dobre" a objednam poldeci, nech je este lepsie