vedela som, čoho sa mám báť.
Bránila som sa zubami nechtami,
ale nič viac sa nedalo.
Už si nepamätám ten deň,
ale presne viem koľkého bolo,
lebo čierna diera v mojom živote sa ľahko nájde.
Každú noc rozmýšľam,
čo by bolo keby,
keby priatelia zostali,
keby osud neoddeľoval duše,
keby sme sa kŕčovito držali.
Nič už nezmeníš,
nevieš čo sa stalo,
chcem to povedať,
chcem si oprieť hlavu,
ale bojím sa.
Strach,
že keď raz zamknuté dvere otvorím,
už sa nikdy nezavrú.
Vlasy by mi zbledli,
tvár poklesla,
oči zmodreli,
a ja by som sa stratila- v bolesti
Teraz myslím na zvyšok času,
čo nám zostáva,
riziko nikdy viac ťa neuvidieť ma ničí,
trhá ma na malé kúsky.
A ty,
čo máš to čo ja ani vo sne nie,
čo šťastie na dosah máš,
odmietneš.
Chcem ti povedať ako si ublížiš,
nechceš počúvať...
a priateľstvo už je zranené,
koľko času mu zostáva,
koľko rán ešte znesie,
nik mi nechce odpovedať...
Všetci vedia že príde koniec,
tak prudko a náhle,
ale očakávaný,
chvíľami i želaný,
ale keď je tu,
nik ho nechce,
a znovu cítim,
že už nechcem cítiť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár