"Pride cas, ked si budes ziadat jediny den alebo hodinu na napravu, ale ktovie, ci ti to bude umoznene?"
Ake to je, ked niekoho vidite poslednykrat?
Na rozdiel od marca minuleho roka - tentokrat som to tusila. Ostali sme tam daleko spolu sami dvaja - len dedko a ja - na jedno poobedie a noc - rano som mala cestovat prec. Prisiel ku mne na balkon, ubezpecil ma, ze sa citi dobre a ze mam robit cokolvek potrebujem. Rano bolo ako kazde ine - spravil svoju ultra mastnu prazenicu ktoru robil roky takmer kazdy jeden den, vypili sme spolu kavu a pomaly som sa zacala zberat na cestu. Myslim, ze to vedel aj on. Lucil sa so slovami, ze nas ma vsetky strasne rad. Objala som ho preistotu trikrat a ked som mu kyvala zdola na balkon, bola som si takmer ista, ze tento okamih bol posledny.
"Ak si uz niekedy videl zomierat cloveka, pomysli si, ze aj ty pojdes tou istou cestou. Preto si rano pomysli, ze sa mozno nedozijes vecera. A vecer si neslubuj, ze sa istotne dozijes rana. Bud teda vzdy pripraveny a zi tak, aby ta smrt nenasla nepripraveneho."
Minuly tyzden sme ho pochovali. Sledovat jedneho z najblizsich clenov rodiny 2 a pol roka bojovat s tou pliagou a prehrat, pomaly chradnut, prichadzat o sily fyzicke aj psychicke. Jeho telo uz bola na konci len schranka kosti. Tolko krehkosti v cloveku, ktory bol vzdy pre mna statny chlap. Posledne dni sme uz mali vsetci psychicky namale. Uz som nevladala kazdy den cakat na ten telefonat, ktory mi oznami, ze zomrel. Bola som akurat na meetingu a ked som si nasla na mobile styri zmeskane hovory, vedela som, ze je zle. Babka mi ho stihla este dat na pol minuty k telefonu a ja - sediac v SPRCHE v robote, lebo len tam bolo ticho - som mu naposledy povedala, ze ho lubim. Na ten okamih nikdy nezabudnem. Najtazsie sekundy - pocut ten jeho zniceny, uboleny hlas. Odisiel v pokoji, no v hlase bolo pocut vsetko.
"Kym si zdravy, mozes vykonat mnoho dobreho, ale ked ochories, neviem ci budes vladat."
Som strasne unavena, a tak strasne ludsky smutna. Ale ono to prejde. Kazdy podvecer, ked sa den mina s vecerom a nocou, zapalujem sviecky. Spominam. Na to ako sme spolu pracovali na zahradke, ako ma vozil na furiku, ako sme polievali, betonovali, malovali, ako som mu na kolenach soferovala zigulaka, ako sme sa chodili kupat na Domasu, do garaze, kradnut cestou gastany z jedneho velkeho stromu, korculovat na klzisko, opekat spekaciky, nakupovat pecenovku, kupovat rozky a maslo v dvoch obchodoch podla toho, kde bolo co lacnejsie, ako sme spolu lepili pirohy, ako sme vianocovali, chodili na hriby, ako bol na mojej stuzkovej a promocii zastupovat otca, ako sme hodiny hrali zolika a pozerali vsetky kriminalne serialy na svete ...Desim sa, ze by som na tieto momenty mohla casom zivota zabudnut. Ostal mi po nom jeden obycajny nazltly pohar z tvrdeho skla, z ktoreho pil roky rokuce zalievanu kavu. Bude to pre mna ten najdrahsi pohar na svete, z ktoreho si vynimocne tu kavu aj doprajem.
"Len sa pozri, z kolkeho nebezpecenstva sa mozes vyslobodit a kolkeho strachu zbavit, ak budes mat smrt pred ocami."
Navzdy mi bude vzorom. Ukazkou, ze ludia su odvazni a aj v 70tke idu bojovat s rakovinou a bojuju s nou az do uplneho konca. Dedko do poslednych dni veril, ze este bude dobre, chcel bojovat vsetkymi moznymi sposobmi. Chcel zit. Nemal ziadne velke ciele, chcel proste este byt na tomto svete so svojou rodinou, blizkymi, chcel si vypit este kavy zo svojho hrnceka, pozriet si este zopar dielov kriminaliek...Casto zabudam na male radosti zivota a nemala by som. Casto sa v oblasti kariery az prilis snazim a zabudam pritom na seba a vztahy. Nemala by som.
"A tak koniec vsetkeho je smrt, a ludsky zivot sa pominie nahle ako tien. Kto si bude na teba spominat? A kolki sa budu za teba modlit?"
Odpocivaj v pokoji. Budes mi velmi chybat.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
james98
3. 7.júla 2018 22:22
Tiež to teraz zažívame s dedom, nemocnice a celý ten kolobeh. Možno ešte pár týždnov, možno mesiac. Nejako sa postupne učím na to nemyslieť, inak by sa človek zbláznil z toľkých pohrebov.
2
@james98 vela sil prajem. ja som si praveze tieto veci potrebovala uvedomit, ale mas pravdu, je to VELMI psychicky vycerpavajuce.
3
moja babka ochorela velmi davno, este som bola dieta. mala alzheimera, takze nas uz niekolko rokov nepoznala, postupne prestala aj rozpravat, sediet a podobne (pravdepodobne prekonala aj porazku). zaciatkom roka zomrela. den potom, ako som porodila. a doteraz mi je strasne smutno, ze som jej nemohla ist ani na pohreb. je to strasne, vidiet niekoho blizkeho odchadzat, ale aj prist o neho necakane. mne ale vzdy bude luto, ze som sa s nou ani nemohla rozlucit. iba si vzdy poviem, ze jej je uz teraz lepsie.
4
@kakofonicka tiez som mala starku s alzheimerom, ale kedze sme si neboli blizke /otcova strana, ktorý sa o mna pol zivota nezaujima/, tak som to az tak silno neprezivala, ked zomrela, ako teraz dedko...ale choroba je to strasna taktiež vies niekedy rozmyslam, ze co je horsie , ci nase babky s alzheimerom, ktore v podstate uz nevnimali okolie a nevedeli co sa deje/co sa ide diat, alebo dedko, ktorý bol do posledných chvil rozumovo v pohode na svoj vek, a teda asi v hlbke vedel, ze toto uz je koniec, ze ten boj neda, ze nas tu opusti a musel viac nez dva roky sledovat ako jeho telo chradne...no to su take debaty na vino, prepac. Ale tak nejak som ti to chcela napisat.
5
@willbebetter je to tazke, my sa o tomto bavime aj s priatelom, jemu stryko (boli ako bratia) zomrel pred rokom a pol na rakovinu, ale ze v priebehu 3 dni. doslova jeden vecer som sa s nim este smiala a na druhy vecer uz volali priatelovi, ze je v nemocnici. tak sme sa bavili, co je lepsie - ked odide clovek takto alebo ked sa trapi mesiace/roky. co sa tyka alzheimera, moja babka dlho vedela, ze sa nieco deje, snazila sa to skryvat, bola kvoli tomu agresivnejsia vzdy, ked niekto na to poukazal, niekolko rokov vehementne odmietala ist k lekarovi. stav sa jej vsak vyrazne zhorsil, ked jej zacali v ustave davat oblbovaky, lebo im raz usla (podotykam, bolo to na poschodi, musela si privolat vytah, nastupit, zist dole a prejst cez strazenu vratnicu). a nemyslim si, ze je fajn ten pocit, ked si uvedomujes, ze stracas svoju mysel. vyse 9 rokov sa potom o nu starala moja teta a moja mama nedokazala ani prist na navstevu na dlhsiu dobu, lebo nedokazala zniest pohlad na to, ako sa meni jej silna, mudra mama, zena, ktoru cely zivot obdivovala. tvoj dedko si aspon uzil zivot a mal okolo seba milujucu rodinu, to ti moze byt utechou, aj ked to znie strasne hlupo, ale v konecnom dosledku je asi prave to najdolezitejsie - aby clovek nezomieral sam. (to hovorim preto, lebo to, ze zomriem sama je moj najvacsi strach)
Napíš svoj komentár