Leto.
To krásne obdobie, ktoré si najviac užívajú deti v podobe bezstarostného života stráveného so smiechom na perách a množstvom voľného času.
My dospeli ho (ne)musíme tráviť zvyšovaním hrubého domáceho produktu...
Tak ako počuť v diaľke šantiť na neďalekých starých komáčskych preliezkach deti, je počuť aj hromžiaceho Joža vyjadrujúceho sa na aktuálnu letnú teplotu 37 a pol stupňa.
"Však to je hrôza čo sa to deje!"
Vreští z lešenia na bytovke a svojich kolegov obdarúva malými kvapkami slín, ktoré mu vyrážajú z úst všade navôkol ako prskavka počas silvestrovskej noci.
Jožo. Typicky občan menšieho mesta, ktorého charakterizoval nižší vzrast, pudingové ruky posiate pigmentovými fľakmi a veľké brucho trčiace spoza trička Nirvana, kúpeného v jeseni na oslavných trhoch mesta pred mestským úradom. Plešina, ktorú už pár rokov skrýva šiltovkou Abibas s piatimi pásikmi, lebo čím viac pásikov, tým viac Adidas (rada od vnúčaťa na nezaplatenie) a veľkými fúzami zakrývajúce hornú peru. Fúze ala Stalin.
"Mensô teplo bývalo za mojich čias. 32 sme mávali na ortuti za komunistov". Opretý o lešenie konštatuje históriu minulých rokov. Kolegovia len hundravo prikyvujú, Jožo vie a neradno mu protirečiť. Majú stále v pamäti, že on bol ten čo viedol JRD členov na oslavné pochody 1. Mája v 1988 a za úradom potom rozdával monterky zadarmo pre chlapov. Jožo bol pre nich ako pánbožko a vedel vtedy ako na ľudí a čo slovo to skutok a pravda.
Udrelo 12:00. Čas prestávky. Všetci z lešenia utekajú na zaslúžený obed do neďalekého pohostinstva menom Hont.
Jožo ako vedúci stavby vchádza v prepotenom tričku cez krídlové vŕzgajúce dvere ako prvý.
"Kurací rezeň so zemiakmi! A veľkú desiatku k tomu!". Odkričí vrchnému spoza stola, ktorý číha každú chvíľu na hodiny a na štamgastov ako jastrab zo vzduchu na svoju korisť. V ústach mu pomedzi zuby lieta zo strany na stranu špáratko. Berie napol umytý krígeľ, čapuje chmeľový mok a dáva jemným pokynom hlavy kolegovi cez okienko do kuchyne najavo, aby hodil rezne do hrnca na vypraženie.
Chlapi sadajú za stôl a postupne im kuchár prináša obed, ktorý si zapýtali.
Pri jedle každý mlčí a hľadí do taniera, len Jozef pozerá cez oblok von spomínajúc na svoje detstvo.
Na obdobie šťastného a bezstarostného detského života strávený u starých rodičov na dedine. Ten vietor vo vlasoch keď sa preháňal po poli na starom Zetore. To kľačanie na klátiku v kúte, keď všetko nevyšlo podľa plánov so vzduchovkou a stará mať mala o niečo skôr prichystané na kurací vývar. Stekajúca zmrzlina po rukách za korunu alebo susedova Anežka, ktorej povedal, že keď bude veľký zoberie si ju za ženu, a že pôjdu na Senohrad gazdovať.
Čas prestávky sa neúprosne kráti. Jožo doprežúva posledne sústo, príjme chmeľo pánovo, svojou labou zotrie penu z bajúzov a potichu si zahundre "Boha Krista piči aj s robotou!".
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
wladi
21. 8.augusta 2017 21:27
jozo nebol ocividne az taky dobry :/
Napíš svoj komentár