"Poď, nájdeme iný východ." Navrhol som.
"Na to nemáme čas."
"A čo navrhuješ?"
Na chvíľku sa zamyslela. Potom sa rozbehla po chodbe. Išiel som za ňou. Zastala pri červenej krabici zavesenej na stene. Otvorila ju a vybrala nejaký veľký batoh.
"Čo to je?"spýtal som sa.
"Záchranný čln pre dve osoby. Poď za mnou."
Nič som sa nepýtal a išiel som za ňou. Vydali sme sa po schodoch. Výhoda tu bola tá, že tu nebolo tak veľa dymu, kedže sme stúpali po schodoch hore. Po minúte sme vyšli konečne úplne hore. Laura zobrala batoh, potiahla za poistku a z batoha sa stal čln. Nie moc veľký, ale tak akurát pre nás dvoch.
"Takže, sadneme si dnu, a keď sa loď potopí, my ostaneme nad vodou, dobre?" Vysvetlila Laura.
"Dobre."
Nasadli sme dnu a loď sa začala potápať. Stále sme klesali a klesali... A potom to prišlo. Posledné metre lode zmizli pod vodu. My sme ostali na vode. Boli celkom silné vlny, okamžite nás začali odnášať preč. Prvé čo mi napadlo, bol Maxo.
"Maxo!" Pátral som po hladine. Na chvíľu som začal zúfať, ale potom som ho uvidel. Vlny vody boli silné, ale Maxo bol dobrý plavec. O chvíľu bol pri člne a vytiahli sme ho. Bol riadne tážký, ale zvládli sme to. Maxo oblízol najprv mňa a potom Lauru. Potom však urobil niečo, čoho som sa bál. Ten veľký chlpatý psisko sa začal otriasať. Potom, keď bol so sebou spokojný, sadol si a začal vrtieť chvostom ako to najviac ide. Super, my sme boli mokrý, ale hlavne, že on bol suchý. Aj tak bol za chvíľu mokrý, vlny boli veľké.
"Ach jaj...." zaachkala Laura. Na chvíľu som sa usmial, ale v tom som si spomenul na loď. Obrátil som sa a uvidel som pár člnov. Boli už veľmi ďaleko. Nás zdalovali vlny, ktoré boli stále silnejšie a silnejšie. Dúfam, že sa všetci zachránili. A v tom si to uvedomila aj Laura.
"O nie.... prosím, nie!!" Začala histerčiť a kričať.
"Ehm...Laura, kľud, jasné? Hlavne zachovaj pokoj..."
"Nie...! Pomôžte nám, prosím. Pomoc! "
"Laura! Ukľudni sa jasné? Teraz není čas na paniku..."
"Ale...my umrieme, utopíme sa a... moja mama..." začala plakať.
"No, ja si myslím, že by sme skôr umreli hladom, ako by sme sa mali utopiť..ale.."
"Hladom? Panebože!! Prosím, nechcem umrieť!!"
"Už sa ukľudni, Laura! Prestaň, musíš byť pokojná..."
"Ale... čo teraz s nami bude? Čo budeme robiť?! "
"Laura, neboj sa. Všetko bude v poriadku slight_smile:. My to prežijeme, neboj sa."
Objal som ju. Pohladil som ju po vlasoch a snažil sa ju upokojiť. Po piatich minútach to konečne vzdala, už iba vzlykala. Ľahli sme si na podlahu člnu. Nevedel som, či ju mám nechať tak alebo ju objať. Ale objal som ju. Nevadilo jej to, dokonca som si myslel, že jej je všetko jedno, ale potom ma chytila za ruku a stisla ju. To ma upokojilo.
Bolo mi smutno. Ale nie za mojim nevlastným otcom, ale za pani Luciou. Veľmi rád som chodil za Laurou a jej mamou. Trávil som tam veľa času. Bola vždy u nich zábava. Mal som Lauru rád ako svoju kamarátku, ale v poslednom mesiaci je to niečo viac... Len ešte neviem, či som na to pripravený. Ani neviem či niekoho už nemá aj keď by som to asi vedel... pozrel som sa na more. Člny so záchrannými ľudmi už skoro nebol vidieť. Začal som sa báť. Mal by som ochrániť Lauru, sľúbil som to pani Lucii. Musím ju zachrániť. Pohľad mi padol na Maxa. Á jasné... aj Maxa musím ochrániť .
Pozrel som sa na hodinky-bolo 11:25. 4 alebo 5 hodín sme iba tak ležali. Potom sa Laura ozvala:
"Som ... hladná.." jej oči boli červené od plaču.
Otvoril som batoh. Našiel som jablko, jednu horálku a proteinovú tyčinku. Zobral som proteinovú tyčinku a podal spm jej ju.
"Obal nezahadzuj, dobre?" Povedal som.
"Hmm...a na čo ti bude tento...." poobzerala si obal "hliníkový obal od tyčiny?"
"Však práve, že hliníkový. Uvidíš. "
Pokrčila plecami a keď dojedla, dala mi ten obal. Dôkladne som ho zložil a vložil do batoha.
Iba sme tak ležali a počúvali morské vlny. Už neboli také silné. Maxo ležal vedľa nás. Do západu slnka sme nič nerobili. Laura sa spýtala či nebude večera.
"Nemáme veľa jedla a musíme myslieť aj na zajtra. Budeš musieť vydržať"
"Okej, vydržím."
O chvíľu nastala tma. Bolo vidieť hviezdy. Obloha bola čistá, takže boli pekne vidieť. Nádherné boli. Takto sme zaspali. Vysmädnutí, hladný, premočený, sami na veľmi veľkom oceáne.
Na další deň ráno, bolo to 7.6, ma zobudilo slnko. Svietilo mi do tváre, bolo už poludnie.Laura bola už hore, klačala a pozerala sa na obzor.
"Dobré ráno."
"Ahoj. Pozri sa len na to, Leo. Všade samá voda, kam sa len pozreš."
"Neboj sa. Pokiaľ som tu ja, nič sa ti nestane."
"Budeš stále so mnou, aj keby sa čo dialo? " spýtala sa ma Laura a pozrela sa na mňa smutným pohľadom.
"Jasné, že budem stále s tebou. Ochránim ťa." Ako potvrdenie som ju objal.
Na obed sme si rozdelili horálku, Laura vybrala flašu s vodou a napili sme sa. Niečo sme dali aj Maxovi. Potom sme si ľahli. Celý deň sme ležali a nič nehovorili. Keď zapadlo slnko, zaspali sme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
28. 10.októbra 2021 16:47
kks typek hned od 1. momentu ako whiteknightuje
Napíš svoj komentár