"Pane bože, čo sa deje?!"
"Chce mi ublížíť! Choď preč ty..!" Posadil som sa a zbadal som ako Laura odháňala nejakého vtáka.
"Je to iba čajka, Laura. Tá ti neublíži. Nechaj ju tak, ona za chvíľu odíde." S pocitom, že sa nič hrozné nestalo, som si naspäť ľahol. V to m som vyletel ako strela hore.
"Počkať, počkať!! Čajka?!!"
"Áno, čajka. Čo, máš s tým nejaký problém?!"
"Do pekla, Laura.... veď ty chceš byť prírodovedkyňa, či čo to...Rozmýšlaj, kde žijú čajky?"
" No, tam kde majú aj súš aj vodu...Nie sme na hodine biológie, tak prestaň s takými otázkami..." už jej to doplo, niekde na blízko je pevnina. Poobzerali sme sa dookola a naozaj, v diaľke bola pevnina. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol ostrov, ale hlavné je, že sme boli zachránený, čiastočne. Morské prúdy nás poháňali smerom ku ostrovu, takže sme sa nechali unášať. Niečo po obede sme boli už veľmi blízko ostrova. Áno, bol to ostrov a bol som celkom nadšený. Na ostrove máte väčšiu šancu prežiť ako na obrovskom mory. Áno, pokiaľ ste na lodných cestách tak vás môže nájsť nejaká loď, ale na ostrove si môžete vyrobiť teoreticky všetko, pokiaľ ste aspoň trošku dôvtipný.
Takže, tento náš ostrov bol relatívne malý. Pri kraji sa týčila hora, nie veľmi vysoká. Okolo boli lesy, aspoň na tej strane ostrova, ktorú som mal možnosť vidieť. A samozrejme, bola tam pláž. Za ňou sa nachádzal les, celkom hustý, ktorý zaberal väčšiu časť ostrova. Po piatich minútach, dvadsiatich piatich minútach sa čln dotkol piesku na pláži. Obaja sme sa zvalili na piesok.
"Sme zachránení" zvolala Laura. poobzeral som sa dookola. Žiadny zásah po človeku do prírody. Myslel som, že by mohol byť tento ostrov obývaní.
"Tak, čo teraz?" spýtala sa Laura.
" Najprv si urobme menší inventár toho čo máme." vyhĺbil som dieru do piesku,"sem daj všetko čo máš."
Čln sme vytiahli na piesok aby nám nezdrhol, sviňa jedna . Potom sme nahádzali všetko čo sme mali do tej diery. Nebolo toho veľa:dve jablká, dva nože, zápisník, obal od tyčinky, ceruzka, dve flaše, deka, lekárnička z člna, baterka a kalkulačka.
"Počuj, na čo ti je kalkulačka?" spýtal som s a Laury.
"NO, keby si chcel niečo napríklad vypočítať"
"Ale veď to môžeš aj v hlave alebo na papieri.."
"Nechaj to tak, dobre? Radšej povedz čo budeme robiť teraz."
"No, ak by sme si rozobrali našu situáciu, sme hladní, smädný a bude nám zima cez noc. To znamená, že musíme nájsť sladkú vodu, ktorá by tu mohla byť kedže je tu hora a musíme si založiť oheň."
"Hm..okej, ale ako to chceš všetko spraviť?"
" Toto zbalme do batoha"ukázal som na kopu kde boli všetky naše veci," a pôjdeme do lesa."
"Dobre teda."
Zbalili sme tie veci do batoha a vydali sme sa do lesa. Max všade sliedil. Raz vbehol do jedného kríka, vyplašil nejaké vtáky, potom vošiel do iného kríka...V lese prevažovali listnaté stromy a na zemi bola hustá tráva. Niekde v diaľke bolo počuť vtákov ale zatiaľ sa neukázali. Pokračovali sme rovno do lesa a asi po piatich minútach sme narazili na veľmi známy strom.
"To nieje náhodou..." Laura ma predbehla.
"Áno to je čerešňa, cerasus avium, ..."
"Hej, mne stačí vedieť to, že je to jedlé."
Laura sa začala štverať hore na strom. Posadila sa na konár a začala jesť čerešňu za čerešňou.
"Hej, Laura, trochu sa kroť. Nemala by si toho jesť tak veľa!"
Snažil som sa ju varovať ale neposlúchala. Ale bola asi veľmi hladná na to aby si uvedomila, že dva dni nič poriadne nejedla. Vlastne ona dva dni nič nejedla.
"Laura, okamžite zlez stade dole..." nestihol som, Laura spadla dole z toho konára. Pribehol som ku nej. Nebuchla si hlavu, čo bolo najdôležitejšie. Postavila sa a odbehla do kríkov a ako som predpokladal, všetko to vyvrátila von, všetky čerešne. Po chvíli s tade vyšla.
" Čo, ...čo to bolo?"
" Som ťa varoval, Laura. dva dni si nič nejedla, tvoj žalúdok sa scvrkol na veľkosť hrášku a keďže si do seba nahádzala tonu čerešní, žalúdok sa preplnil a už nemal kam dávať, tak to muselo ísť von. Žalúdok je elastický, musíš naňho ísť pomaly." zobral som si jednu čerešňu zo stromu. Mal som čo robiť aby nevyšla von.
"Si v poriadku?" spýtal som sa jej.
" Asi hej."
Nazbierali sme si veľa čerešní a pobrali sme sa ďalej. Cerasus avium tu bolo ešte zo pár stromov. Táto časť lesa a vlastne aj ostrova sa zdala veľmi úrodná. Po desiatich minútach sme prišli na malú lúku. Rástli na nej brezy. Tým som sa veľmi potešil. Podišiel som k jednej breze a zobral si kôru.
"Sú dobré na podpaľ ohňa." vysvetlil som Laure, ktorá na mňa zízala, že čo to robím. Pokračovali sme ďalej. Občas som musel privolať Maxa aby sa nestratil.
Stále som hľadal nejaké známky po ľuďoch, ale nikde nič. Keď sme opúšťali tú lúku, začul som nejaký hluk. Zastavil som sa a porozhliadal sa. Bolo to ako...
"Voda!" povedal som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
5. 7.júla 2021 22:14
a neboli tie ceresne trpke, ked boli dive?
Napíš svoj komentár