V ukrytom popoludňajšom slnku
Muž sivý čo sa v krvi brodí
Vykríkne prenikavo od bolesti
Tak ako žena ktorá rodí
A plachta červenie
Muž zreve z domu vyletí
Číha naň žlté slnce
Keď prudko zasvieti
Vstupuje do bordelu pri Rhône
Ako jeden z Troch kráľov
V absurdnej prítomnosti
Má modrý pohľad žiarivý
Skutočne mierny pohľad bláznivý
Pohľad tých ktorí všetko dajú životu
Tých ktorí nie sú žiarliví
A ukazuje mladej dievčine
Do plachty zabalené ucho
A ona plače hľadí nechápavo
A rozpačite stojí tu
Predtuchy smutné prelietnu jej hlavou
Bojí sa vziať tú hroznú krehkú ulitu
V ktorej sa nárek mŕtvej lásky
Neľudské hlasy krásnych umení
Miešajú s morským šumom
A navždy stíchnu v kamení
V izbe kde duchna červená
Má razom ostrú červeň
Mieša tú červeň ostročervenú
S omnoho prudšou červenou Vincentovej krvi
Ktorého život drví
A múdra ako sám obraz
Strasti a lásky
Dievčina nahá sama uprostred sveta
Hľadí na úbohého Vincenta
Ktorého vnútrom strašná búrka zmieta
Zrúti sa na rám jabky nežil
Na svojom najkrajšom obraze tam leží
A búrka tratí sa a ľahostajne ticho halí
Pred sebou veľké sudy krvi valí
Oslňujúca búrka Vincentovho génia
A Vincent spí a sníva chrápe ako chlapec malý
A slnce nad bordelom
Ako šialený pomaranč na neznámej púšti
Slnce nad Arles
Krúti sa dokola a jeho ujúkanie šuští.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
leelee
24. 3.marca 2011 07:04
Milujem Jacquesa Préverta...
Napíš svoj komentár