Mohol si mi zavolať...
Bola SMS, ktorá mi prišla od Jeanette neskoro v noci. Bola vždy stručná a niekedy jasná, inokedy mysteriózna, neviem či reagovala na situáciu na stanici - o tom však nemá ako vedieť - alebo či je to promptné podpichnutie vzhľadom na to, že som jej ešte stále neodpísal; popravde aj som chcel, ale nevedel som Čo a ak neviem alebo nemám Čo, tak to radšej Nič. Sťa telepat, po dokončení myšlienky mi prišla ďalšia správa:
Som v Montreale, stretnime sa.
Obdarila ma tak tým krásnym pocitom, kedy srdce začne biť tak, že ho cítim skrz žilu v každej časti tela, ktorú mám o čosi opretú, plus to, ako naráža o môj hrudný kôs; nebyť ho tam, tak vyskočí von. Samozrejme, že som sa s ňou chcel stretnúť, a tak:
Sedím v kaviarni tam, kde by si sadla ona, keby mohla vyberať miesto, to jest, priamo uprostred celej terasy. Sú tu ďalší traja ľudia. Dve ženy a jeden chlap, ktorý sedí sám a číta si zo svojho tabletu. Vonku je príjemne, slnko si šúcha oči, ja som hore a v krvi DMT, takže som vo väčšej výhode. Nohy položené na čiernej, mramorovej dlážke a zadok na drevenom, prútenom kresle alebo stoličke - nikdy som nevedel prečo to a prečo ono - prelínané akýmisi zamatovými vankúšmi takých tých hnedočiernych, tmavých farieb.
Dohodli sme sa na 5:30 lebo som vedel, že aj tak nezaspím po jej správach počnúc 1:13, ale ako každá správna lady si nechala akademických 27 minút a prišla tesne pred šiestou. Sú ale udalosti na ktoré sa oplatí čakať, čakal by som tu kľudne aj dve hodiny, vediac, že sa dostaví a keď sa s ňou raz dohodnem, tak je to garantované.
Prišla, posadila sa oproti mne. Vie presne aký som, takže pozdravy, podanie rúk, bozky a podobné falošnosti vynechala. Vlastne, jej som sa ešte ani len nedotkol. "Meškáš."
- "Schválne." Neodpovedal som, len som sa bezvládne rozhliadol, dúfajúc, že odhalím jej spiknutie. "Teraz je ideálne svetlo... To ty si ma to naučil." Usmiala sa.
Mala pravdu. Saturácia jej ryšavých, trocha zvlnených vlasov na končekoch bola teraz na vrchole, v súhre so slnkom; jej zelené oči dostali nábeh do červena, čo ich menilo na tak trochu hnedú a jej belasá pokožka mala jemný odtieň svetlohnedej. Decentný dekolt, kde odhaľuje len to, po čom túžim, jemný, úzky krk, ktorý by sa mi dĺžkou zmestil do menej ako jednej dlane a šírkou do takmer dvoch rúk prelínajúcich sa prstami, s dvoma zvislými kosťami ladne sa dotýkajúc tých kľúčových, oboje javy vídané len občasne, nie neustále, lebo jedinečnosť sa cení viac než samozrejmosť. Má pekné, rovné, biele zuby. Kvôli mne sa dnes aj namaľovala. Neznášala to. Nahodená v hnedej a dvoch ďalších odtieňov hnedej, ktoré nie som schopný pomenovať, ale jeden bol svetlejší a druhý tmavší od tej štandardnej, tá tmavšia bola šatka, šmrncnutá ešte bielou, ktorú si pri sadaní dala ihneď dole, keďže ma dobre pozná a vie moje slabé miesto.
Objednala si kávu po francúzsky - ďalší bod smerom do srdca - pozrela sa na mňa a usmiala sa. Z tmavohnedej kabelky čosi vyťahovala, pozerala stále na mňa a: "Zapáliš mi?" Normálne by som hocijakú ženu pri tejto vete odpísal, nemám rád ženy čo fajčia, ale ako to už raz chodí, pri nej mi to akosi vôbec nevadilo. Navyše, fajčila jednu, možno dve denne, skôr keď potrebovala nad čímisi popremýšľať, taký rituál, nie závislosť. Teraz však nenastala podobná situácia, vedel som o čo jej ide. Kedysi dávno mi na narodeniny kúpila zapaľovač, pretože má rada, keď jej zapálim. Chcela vedieť či ho ešte stále nosím pri sebe. Nesklamal som, vytiahol som ho zo svojho pravého, predného vrecka, usmial sa, ona na mňa žmurkla - touché, dnes je vo výbornej forme - a pripálil som jej. Rukami sa dotkla mojich a potom ho zaklapla a pustila ma.
Celá kaviareň sa pritom pozerala smerom na nás, bolo tam už o ďalších štyroch ľudí naviac. Jeanette vedela byť vždy stredobodom pozornosti, tým pádom ja s ňou. "Pozvi ma na večeru." Povedala za sprievodu dymového dychu, sťa dračica.
- "Nemôžem."
- "Prečo?" Prekvapivý pohľad, asi to nečakala.
- "Už niekoho mám."
- "No dobre, tak budeme len jesť a rozprávať sa." Opäť žmurkla.
- "Dnes o siedmej, prídem pre teba?" Nemohol som odolať a mal som... Nie je dobré provokovať hada. Jedovatého.
- "Teším sa, bývam vo Fairmonte na 900 Boulevard René-Lévesque."
- "Takže jesť budeme tam? Vieš, aby som vedel či mám predtým spraviť banku." Je to tam dosť drahé, ale krásne, Jeanette sa rada obklopovala nádherným prostredím.
- "Kde len chceš." Usmiala sa, potom zrazu prestala a pozrela na môj telefón, ktorý som mal vyložený na stole. O chvíľu na to mi prišla SMS predtým než by vôbec bolo možné to predpovedať.
- "Prídem načas." Ignoroval som telefón.
- "Ja viem." Pozrela z telefónu na mňa. "Mal by si si to prečítať." A opäť na telefón.
- "Ak by to bolo niečo dôležité, zavolali by." Po tomto sa vrátila pohľadom na mňa.
- "Je to dôležité." V týchto veciach mala vždy pravdu, neviem prečo. Tak som vzal telefón do rúk a čítam:
Dnes večer mám pre teba prekvapenie. Tiff
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ladyfox
11. 11.novembra 2012 15:35
len jedna poznámočka: prechodník od slovesa vedieť je vediac, nie vedúc (to je prechodník slovesa viesť)
Napíš svoj komentár