... ...
Tvoj Roberto
Ten malý kúsok správy, ktorý som bol schopný v rýchlosti zaregistrovať. Jej výraz tváre som nevidel, bránila mi v tom jej mohutná, brilantná hriva, čo mi nedávno učarila; kúzlo naďalej pretrváva, pretože jej zasa pomohla. "Máme problém alebo nemáme?" Nasadil som zhurta.
- "Nemáme." Kontrovala, ale vedel som, že za prostým slovom je komplexný chod myšlienok a významov.
- "Takáto triviálna odpoveď je zväčša len kamufláž pre zložité pochody mysle." Keď som to dopovedal, usmiala sa objala ma okolo krku a pobozkala. Rýchlo zamaskovať fakty, to vedia len ženy. To bola moja posledná myšlienka venovaná predošlej téme. Ďalej to pokračovalo veľmi emočne a rušivo na to, aby som v tom pokračoval.
Objal som ju okolo pása a opreli sme sa o dvere, jej chrbtom sa dotýkajúc masívneho dreva, tuším dub, tvoriaceho vstupnú bránu do - pre Grékov - nepoznanej Afroditinej alebo - pre Rimanov - Venušinej siene. Bozkali sme sa dlho a pomaly, žiadne tie rýchlovky z filmov, kde ju vezmem do náruče, prejdeme cez dvere, hodím o posteľ a potom prestrih. Chytil som ju pravou rukou za jej ľavé líce a ľavou za zátylok. Prestala, pozrela na mňa, zotrvali sme tak pár momentov a pokračovali sme. Už sa pridal aj - nový - jazyk. Siahol som jej do vrecka, usmiala sa pri bozkávaní, jeden z najkrajších momentov v živote, aspoň pre mňa, potom mi napadlo, že kľúče bude mať, ako žena, asi skôr v kabelke, všetko počas našej novej hormonálnej konverzácie. Na chvíľu ju to zaskočilo, pozrela, čo robím, inštinkt každej ženy, keď jej niekto cudzí otvára kabelku, potom pokračovala. Kým som nahmatal ten správny kameň na dne mora, trvalo to hodnú dobu, ale pri správnej motivácii a za správnych podmienok to človeka nerozčúli ani len trošičku. Teraz som mal celý čas na svete. Strčil som ho tam a otvoril som dvere.
Vymanili sme sa jeden druhému z objatia, chytila ma za ruku a potiahla, nežne, dovnútra. Vytiahol som kľúče jednou rukou, tak trochu gymnasticky, z dverí von a zavrel som dvere, pritom som sa obzeral všade naokolo. Bolo tu nádherne.
Po stenách obrazy, ktoré mi vôbec nič nehovorili - keďže nie som žiaden connoisseur, ako by povedali Francúzi - s motívmi prírody, ladiac, dokonca, s nábytkom v miestnosti. To chce ale sakramentskú námahu dávať také niečo dokopy. Môj, doteraz, zen-budhistický pohľad na rozloženie a konzistenciu nábytku v izbách bol vyvedený - príjemne - z miery; ja mám doma tak akurát posteľ, skriňu, stôl, stoličku, a tak... Tuto bola "len" vstupná hala, kde boli samé "nepotrebné" veci. Predsa to tvorilo čosi krásne, kreáciu niekoho predstavy o danom pojme v praxi, v súhre a súlade s predstavou niekoho úplne odlišného, no musel som jej preto zložiť kompliment. Renesančný nábytok v harmonických hnedých farbách, dve stoličky, k tomu malý stolík, kam som položil tie kľúče, oproti tomu malá knižnica s knihami, prevažne od anglických spisovateľov, ako: G. Chaucer, Shakespeare, J. Milton, V. Woolfová, ale aj iných, napríklad: O. Wilde, J. Joyce, W. Faulkner, F. Kafka, G. Steinová, S. Beckett, Vladimir Nabokov, Anton Chekhov, Proust, F. Dostoyevsky či Dante. "To si všetko čítala..." Moja prerušená otázka kladnou odpoveďou, ale mala pokračovať slovami: "Alebo je to len dekorácia?" Ostal som na moment zahanbený, pretože ja som neprečítal ani polovicu z toho, čo bolo len vo vstupnej hale! Rukou ma pritiahla k sebe, vynucujúc si objatie okolo pása a opäť ma pobozkala. Obhliadka haly sa týmto oficiálne ukončila. Ešte si spomínam, že tam bola nejaká skriňa, skrinka, stolček, kvety... Ale už ma ťahá so slovami...
- "Poď, ideme."
Došli sme cez jednu izbu, kde bola tma - podľa mňa nesvietila zámerne, ale asi som trochu paranoidný - do ďalšej, s krbom, hordou kníh a obrazov. Nechať sa viesť tmou, po nepoznanom, človekom, ktorému musíte veriť, inak si rozbijete hlavu, aspoň to je váš úvodný pocit, je zvláštne. "Tu som ešte všetko neprečítala," pozrela pritom na mňa s úsmevom a rozhliadla sa, akoby mi dávala zelenú na skúmanie tejto miestnosti, pričom zapálila svetlo v podobe sviečok na podstavci a podala mi ho. Bolo tu enormné množstvo kníh, miestnosť mala asi tak dvanásť krát osemnásť metrov a z dvoch strán ju obklopovali len police, skrinky a v nich samé knihy. Pomedzi to obrazy. Ladené taktiež do renesančného obdobia, asi sa jej ta éra páči. "Zapáliš kozub? Skočím pre nejaké víno." Oh, práve som sa začal cítiť ako v raji. Kým som zapálil spomínaný objekt, začal som cirkulovať po miestnosti a pozerať, čo všetko tu je. Spisovateľov a maliarov toľko a taká diverzita, že keby som ich chcel vypisovať, lesy by začali štrajkovať. Mala tu takmer všetko, čo stojí za to: Od Dickensa, cez Homéra, až po Walta Whitmana, čo do maliarov, ako mi neskôr povedala, mala tu: Bosha, Michelangela - a vôbec, všetky štyri ninja korytnačky - Moneta, Rubensa, Botticelliho, a tak ďalej, samozrejme väčšina nie originály, týchto si pamätám, lebo sa mi páčili. Celý čas, potom neskôr, sme sedeli alebo ležali na renesančnom viktoriánskom gauči, takým tým z devätnásteho storočia s tou elipsou uprostred a operadlami po bokoch mierne v tvare "U," skôr ale tvar stredovekej drevenej misky na jedlo. Mal, samozrejme hnedú farbu dreva, ale on samotný sa pýšil kvietkovaným vzorom, v trochu svetlejšom odtieni tej zvláštnej farby, ktorej stále neviem prísť na meno. Je to ten mix žltej a béžovej, ale je úplne chladná. To som tomu asi veľmi nepomohol, čo? No nič, stolík bol, ako inak, rovnakého typu, o veľkosti podľa mňa dosť malej, čo do výšky, nie šírky, pretože keď sme sedeli na zemi opretý o gauč a mali nohy pod ním, nemohol som ich ani veľmi pokrčiť. Majestátne aj keď obmedzujúc, stál pred mohutným kozubom, kde som založil oheň; drevo bolo hneď za ním, aby nerušilo efekt v miestnosti, takže som ho musel pár sekúnd hľadať, hádam aj desať. Chvalabohu, že viem, ako zapáliť oheň, aspoň som prešiel jej ďalším nenápadným testom gengľavosti.
Dorazila s vínom v ruke. Portské (t.j. z Portugalska, nie každý je znalec vín). Červené, Vintage, teda jedno-ročníkové. Má strašne purpurovú farbu, lahodný ovocný charakter a skvostnú arómu, pretože je tam takmer nulový prívod vzduchu pri jeho tvorbe. Nevýhoda je, teda okrem samých výhod pre fajnšmekrov, že ho treba vypiť tak do dvoch hodín od otvorenia fľaše, pretože veľmi rýchlo oxiduje. Bol to ročník 1992, takže mlaďas, napriek tomu, je to jeden z najkvalitnejších ročníkov. Nechala ma schváliť tento úžasný mok, taktiež ma poctila jeho otvorením. Nalial som nám, posadili sme sa vedľa seba na gauč a konverzovali sme.
Po pár prehodených vetách som ju zobral za pás a pod kolenami oboma rukami a posadil si ju do lona. Opäť ma objala okolo krku a už sme toho veľa nenahovorili, respektíve už nič. Bozkali sme sa dlho, potom sme sa posadili dole, na zem, chvíľu pokračovali, chvíľu len tak na seba hľadeli. Sám sa tomu divím, ale k sexu nedošlo, len sme si ľahli na gauč, ona na mňa a hladil som ju po chrbte, obnaženom mierne nad obličky a zahalenom zadku, ale dovolil som si ísť aj pod "prikrývku," oboma rukami, respektíve končekmi prstov, pokiaľ nezaspala hlavou a rukami na mojej hrudi. Zvláštne, že ani jeden z nás to nechcel hrnúť a siliť. Keď zaspala, začalo pomaly svitať, chvíľa, keď si vždy poviem, skvelé a teraz zaspi... Bol som ale tak zničený, že som zaspal tak či tak s príjemným hrejivým pocitom na celom tele, ešte som sfúkol sviečky, pre istotu.
Ráno, no, na obed, po prebudení, som čakal Sodomu a Gomoru môjho tela. A nič. Nebol som vôbec zničený, nič mi nestŕplo, nič ma nebolelo. Tiffany ešte stále spala. Tak som ju začal znova hladiť po chrbte a nemohol som sa ubrániť úvodnému objatiu šťastia, trochu sentimentálne - teraz spätne - ale tak spraviť som to spravil a rád. Jej hrudník prekrásne tlačil na moje brucho, ďalší z pocitov, pre ktoré sa oplatí žiť. Zotrval som tak hodnú chvíľu, pravdepodobne i keď mi to prišlo pomerne málo, ale hodinky, na ktoré som pozrel hneď po otvorení očí a potom, neklamú. Hladil som ju, kým sa nezobudila, potom to začalo bozkom, hladením chrbta, vysunutím jej bieleho domáceho trička až pod pazuchy, hladením stehien, sprevádzané bozkami na krk, potom sme sa posadili a začala sa vyzliekať. Ja som bol už aj tak hore bez. Dal som jej dole podprsenku, pekná, biela, čipkovaná. Pohladil jej prsia a bozkal ich, až kým sme si neľahli na náprotivnú stranu gauča, kde som jej dal dole nohavice. Mala telo hebké ako dievčatko. Neviem, čo používala na pokožku, ale ten dotyk... Mohla by po mne chcieť v tom momente čokoľvek, aspoň som si teraz uvedomil, prečo v minulosti vznikali vojny a rozpory, presne pre chvíle ako je táto. Oplatilo sa pre ne aj zomrieť.
Tak sme spolu, po odstránení poslednej prekážky, bielych nohavičiek, prebádali pradávne prečiny hriechov minulosti a renesančne sme sa obohatili o krásny duševný a hlavne telesný zážitok. Zakončil som to slovami: "Dobré ráno." Na čo sa mi dostal pohľad na ten najkrajší úsmev na svete.
Bol to môj najlepší maratón, dva dni a dve noci sme nerobili nič iné, len sa milovali, spali, spoločne sprchovali a pili - vodu. Nič sme nejedli, naše telá sa neoddelili po celý čas ani len na chvíľu, iba počas niektorého zo spánkov aj to sme sa držali aspoň za ruky. Ukázala mi takmer celý byt, respektíve sme to robili takmer všade, ale keby som to mal spätne opísať, pamätám si akurát tak tie oči, tú tvár, ruky a to telo. Ani počet jej orgazmov, ktorý predčil tie moje, nedokážem prepočítať. Najlepší rituál mojich čias. Očista ducha i tela. Keby som to chcel dosiahnuť bez nej, pravdepodobne by som sa na to vykašľal už po druhom serióznom hlade. Takto môj hlad nasýtila ona. Najkrajšie to bolo, samozrejme, na tom gauči, prvýkrát s ňou, potom v sprche, čistý a osviežený a keď som ju mal opretú na vchodových dverách v náručí tvárou v tvár. Chvíle, ktoré si budem pamätať či chcem, či nechcem.
Keď som zo seba dával polo-rozospatú Tiffany dole, aby som mohol spraviť raňajky, prikryl ju dekou a šiel do kuchyne, ešte som nevedel, čo ma dnes čaká. Nebolo tam toho veľa, aspoň nie pre moje kulinárske schopnosti, tak som si povedal, pôjdem nakúpiť, ona si ešte určite pospí. Spal som totiž asi dve hodiny, ona zatiaľ niečo málo cez päť. Celú noc som ju vytrvalo hladil. Hej, som taký menší extrémistický romantik. Šiel som sa umyť do kúpelne, kde som si uvedomil veľmi zvláštnym spôsobom čosi nové. Vždy, keď som vyťahoval svoje alebo cudzie chumáče vlasov zo zapchatej sprchy, mi bolo nevoľno. Tentokrát som vyťahoval jej vlasy a cítil som len lásku. Áno, vtedy som sa zamiloval. Že romantik.
Umyl som sa, obliekol a na nočnom stolíku som jej nechal lístok, ktorý som položil spolu s bozkom na jej líce a pohladením po vlasoch:
Nikam nechoď ani nevstávaj!
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
naily
12. 6.júna 2012 21:53
takýto typ blogov je asi kľúčom k ženskému publiku
Napíš svoj komentár