okolo nej sama tráva.
Oranžové slnko klesá,
oranžové i nebesá;
nik iný sa nezabáva,
jej srdce radosťou plesá.
Ranné zore, morské pole,
pavučina vôkol kole.
Zelená na epifore,
tie oči, tak trochu choré,
registrujúc na vrchole,
klamú - zas - v epifore.
Máva si na cestu sama,
ladne, zvodne, ako dáma.
Žlté vlasy vedia asi,
čo jej krása nevytasí.
Poletujú tam do priama,
do náruče novej spásy.
Krúži a krúži dokola.
Zrak ostrý, sťa let sokola;
červené more sa valí,
chvejúci cit, hoc len malý,
ju stále ťahá dodola.
Pekne, krásne a pomaly.
Takto sa tam stále metie,
okolo osoby tretie...
Modrá buľva pozoruje,
onej, matky Zeme ruje,
pripomínajúc to tletie,
ktoré už viac nesprobuje.
A tak sa radšej uložila,
milá, krásna, nežná víla,
sivý však, prebudí ju sen
a rozmýšľa či on bol ten,
či by sa skôr nenapila
a necítila tak svoj hlien.
Leží si pokojne víla,
"Život svoj si´s uľahčila!"
Biele ruky vedľa tela,
pokorná, vie, čo by chcela.
Zasiahla však vyššia sila
a odpútala ju od cieľa.
V náručí tých kvetov
a s náladou viac vzletnou,
fialová robí spoločnosť,
nenabaží sa jej nik dosť
a poodhalí viac svetov,
ktoré si nesú závislosť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
marttina
2. 9.sept. 2012 17:54
po dlhej dobe som zavitala a potesena som ostala.
2
Po dlhej dobe som pozrel blogy a som rad ze som tak spravil.
Pacilo sa.
Pacilo sa.
3
vauv.. táto je mimoriadne vydarená Naviac tá rytmika básne núti a núti čítať.. naozaj skvelá
Napíš svoj komentár